O tom, že robím hlúpe rozhodnutia počúvam už dosť dlho. Hovorievajú mi to ľudia, ktorí chcú pre mňa dobre. Tí, čo ma poznajú najviac, i tí, čo len tak nezaujato počúvajú, ako niekomu opisujem svoje dilemy, rozumej vymýšľania najrôznejšieho druhu. Niekedy sú tie "dilemy" i serióznejšie. To by bolo asi vtedy, keď mi začína dochádzať, ako sa môže na základe niektorých rozhodnutí môj život dramaticky zmeniť. Menej často mi dochádza to, že moje rozhodnutia ovplyvňujú i iných. Akokoľvek to je, rozhodnutia robí každý z nás.To, že sa rozhodujeme neracionálne alebo všakovako je pre každého z nás typické. Ak by si nás posadil na pohovku nejaký dobrý psychoanalytik (niekedy stačí i kamoš/ka, ktorí nám vedia nastaviť zrkadlo), možno by sme po čase zistili, že rozhodnutia nerobíme len z čistej koncentrovanej múdrosti našej, i tej od ostatných, ktorú sme si tak poctivo pýtali v duchu "viac hláv, viac rozumu", ale že sa rozhodujeme mnohokrát preto, lebo sa chceme mať čo najlepšie, resp. čo najmenej zle, keď sa z toho dá ešte vykľučkovať.
Ja som sa v živote rozhodovala toľkokrát proti všetkým ostatným, že to ani neviem spočítať. Zakaždým to bola vec, ktorá dorazila mojich rodičov dosť kvalitne. Nie, nehovorím o tých rozhodnutiach či oznamoch typu:"mami, idem sa dať tetovať" alebo "som tehotná". Hovorím o iných druhoch rozhodnutí. Tých, ktoré pre mňa mali najväčší význam. Bolo ich vlastne len zopár. "Toto je cesta a choďte po nej" je typ rozhodnutia, ktorý som akceptovala iba v jedinom prípade. V tom NAJSPRÁVNEJŠOM. V tom, kde som si mala voliť medzi začiatkom a koncom. I v tomto prípade mojich rodičov dorazilo, ako vážne som toto rozhodnutie poňala. Bola som presvedčená o svojej PRAVDE a nič iné ma vtedy nezaujímalo. Ani ľudia, ktorých sa toto rozhodnutie dotklo a nepáčilo sa im. Bola som presvedčená o pravdivosti svojej pravdy. Doteraz som s týmto rozhodnutím spokojná, hoci spôsob, ako som k niektorým veciam pristupovala by som už teraz zvážila a mierne ho poopravila, citlivejším prístupom a väčšou dávkou naozajstného počúvania.
Rozhodnutie ísť na ruštinu nechápal nikto z môjho okolia, ani ja nie, iba mi to vtedy prišlo ako prijateľná a správna alternatíva v danom čase za daných podmienok. Tak som presvedčila samú seba, že to chcem, a šla som do toho, rozumej do tmy. Za ten rok som sa mohla spamätať z vecí, ktoré som si zažila, našla som si nový domov vytvorený ľuďmi a prišla som na to, že predsa len tú ruštinu študovať nechcem, lebo predsa len tá psychológia... Ten čas bol darom.
Rozhodnutie odísť odniekiaľ, kam som predtým patrila bolo rozhodnutie, ktoré možno nebolo rozhodnutím ako takým, bola to skôr nevyhnutnosť. Niekedy proste potrebujete odísť a zavrieť za niektorými vecami dvere. Vďaka tomuto odchodu som spoznala toľko skvelých ľudí, že to neviem ani na prstoch a prstoch zrátať. Naučila som sa myslieť širšie, dávať šancu iným i sebe.
A tak som došla záhadne krásnou cestou k niekomu. Nečakane. K nemu. A neočakávajúc a neplánujúc vopred som dostala veľa. Opäť som spokojná. A zasa som sa nejako rozhodla. Tentokrát už sama. Veď rady si môžem pýtať donekonečna, ibaže ten život, čo mi iní poradia budem musieť žiť napokon ja. JA. A preto mi prosím nehovorte, ak sa Vás nepýtam, čo mám robiť. Tú zodpovednosť za rozhodnutia si aj tak ponesiem sama. S nimi oboma.
Prajem Vám veľa odvahy robiť vlastné rozhodnutia.
STOJÍ TO ZA TO!
