Pestrofarebný priestor...

Roman Vondrous. Turisti v Starom meste. Nie v tom mojom. V susednom štáte.

Je načase ísť si kúpiť pekný dáždnik.

Bratislava potrebuje prvú pomoc.

Aj iné mestá.

Pridajte sa.

Východ je východne...

Môj rodný východ je odo mňa v posledných rokoch vzdialený. Vychodila som ho počas piatich rokov pendlovania medzi Košicami a mojím mestom, neskôr som sa presunula západnejšie. Včera som sa opäť presúvala cez celé Slovensko. Z Bratislavy mi to trvalo "iba" 7 hodín. Almost New York (pozdravujem rodinku), ale vzhľadom na zvyčajných deväť som vďačná.

Zvyknem na to zabúdať, ale východ má svoje čaro.

Oživí sa mi to, keď po dlhom čase ráno vstávam a mám pripravené raňajky. Ocko pobehuje po byte od šiestej, varí svoju povestnú polievku a keď vstanem, hneď mi zalieva kávu a dáva predo mňa tanier, aby sme mohli začať jesť. On totiž na nás so sestrou láskavo vyčkáva. V také rána nevysvetlíte, že vy zvyčajne raňajkujete sladkú somarinku s kávou, ideálne v posteli. Skrátka máte pre sebou plný stôl s láskou prestretý a jedením dávate najavo, že ľúbite. Pravidlo našej rodiny. Láska ide cez žalúdok. Jedlo, jazyk lásky. Všeholiek. Neodmieta sa. To Vám potvrdí i kamoška Iveta, ktorá dnes mala naservírované takmer pol litra polievky, tri rezne, zemiaky a šalát a pri návšteve o poschodie vyššie ešte nesmela odmietnuť dva kúsky torty. Jednoducho Ťa ľúbia, mieru lásky si asi pochopila!

Počas takýchto raňajok sedíte a bavíte sa o živote. Postupne začínajú chodiť susedia z čarovnej bytovky. Daňo prišiel ráno s košíkom čerstvo nazbieraných húb (ďakujeme!) a historkami o tom, ako vidno policajtov z ukrajinskej hranice ležať "nenápadne" v tráve. Potom pokračujeme debatou o frajeroch a frajerkách každého, koho by sa to mohlo týkať. Najnovšie som na muške ja, keďže som si vyberala dlho, znášam to so srdečným zabavením sa na vtipoch na moju adresu. Čaro východu. O hodinu už prichádza Daňo druhýkrát, nech ochutnáme jeho recept na huby s omeletou a feferónkou. Bolo to super, chválim Ťa!

Raňajky postupnými návštevami susedov z rôznych poschodí plynule prechádzajú do obedňajšej časti dňa, kedy ja stojím a obaľujem rezne. Všetci naokolo komentujú všetko možné a mne je strašne do smiechu. Ale som vďačná za ten ruch. Začínam vyprážať rezne a opäť počúvam poznámky od dvoch chlapov za mnou. Ako sa rezne nemajú vyprážať v oleji kde je pridané i maslo (tip od tety môjho Muža), a že ja vlastne vôbec neviem, ako sa veci majú robiť. Vzhľadom na to, ako sa neskôr uznanlivo chytajú za bruchá si to nevšímam. Čaro východu.

Nedele na východe majú skrátka svoje čaro. Prejedenie sa. Nasleduje sladký a ťažký spánok. Podvečer vstávam, Veronika sa vracia z pizzerky, kde zvykne tráviť 90% jej voľného času na východe. Jej východniarske rituály sú tiež hodné spomenutia, niekedy nabudúce. Ocko sa nás bude o chvíľu pýtať, či sme hladné a čo bude na večeru. A viem, že skončíme pri doštičke, kde si ocko zvykne krájať všetko možné, samozrejme iba nezdravého charakteru. Neodpustím si poznámky o tom, ako by mala vyzerať zdravšia verzia, ako jedáva ocko málo zeleniny a ovocia, že si musí dávať na seba pozor. Potom sa pridám. Veď ho ľúbim, tak prečo mu to nedať najavo?!

° Bubbles ° ... alebo nevidenie...

V poslednom čase som mala konečne aj nejaký čas pre seba. Náročný semester na dvoch školách v dvoch republikách za mnou, ten akčný, spojený s novou prácou a výzvami posledného roku v škole predo mnou. Medzitým mám krátke VOĽNO. Jeho výsledkom sú i riadky, ktoré čítate.

Niečo sa mi podarilo, niečo nie. Napríklad. Zistila som, že Irving je zvláštny spisovateľ. Until I find you mi trvá akosi pridlho na moje obvyklé čítanie. Akčná romantika v podobe filmu The Adjustment Bureau mi padla dobre po polroku dvoch ľudí na K dohromady. Náhoda. Rovnako ako i moje pásikované tričko, ktoré som si kúpila po dlhom čase a mala som pocit, že si pomaly začínam kupovať veci, čo mi pristanú. Zázračná to vec. Skoro som sa prejedla zo sushi. Už mi isto iste chutí kvasinkové pivo. Áno, a najnovšia historka z tohto týždňa. Ochutnala som naozajstné kravské mlieko. (Nebudem komentovať, ako mňa po tomto výroku označila moja sestra). Na svoju obhajobu chcem aspoň povedať, že som sa tomu bránila dvadsaťpäť rokov, takže to JE niečo. K týmto novostiam pridám červeno-oranžové nechty striedavo nalakované na každom prste ináč z dneška. Pochabosť. Márnivosť? Či nezodpovednosť k životu (najviac k povinnostiam) a detinskosť? Prešla ma na chvíľu, keď som včera pozerala film Fair Game. Politika. Vojna v Iraku. Ticho. Kde to ja žijem, sa občas pýtam samej seba. Odpoveď viem. V BUBLINE.

Mám akúsi zvláštnu tendenciu nevšímať si tie nebezpečné veci okolo mňa. Kým sa ma netýkajú osobne, bytostne. Naša milá subjektivistická a relativistická radikálna žena zo školy by to možno pripísala režimu, v ktorom žijeme, spôsobu, akým sme naučení myslieť a škatuľkovať. Chcelo by sa jej diskutovať o tom, prečo to tak vôbec niekto má nastavené. Prečo sa nebijem za demokraciu, nevyužívam hlas jednotlivca na výzvu života zmeniť svet, systém, zmeniť, čo len chcem. Nuž. Ak mám byť úprimná, v tom dobrom období sa mi chce meniť vždy niečo. Ale nie všetko a nie vždy. A nie vždy sa mi chce vidieť realitu. Je mi to ľúto, ale je to tak. Dnes som si síce kúpila Nota Bene, lenže to bolo na jeden deň maximum reality, ktoré som bola schopná vidieť.

Čo týmto celých chcem kostrbato povedať. Máme každý svoju mieru toho, čo znesieme. A to, čo mi zväčša nepadne dobre je, keď ma z mojej bubliny niekto vytrhne. Ach. Viem, zíde sa to mnohokrát. Ale ja si zvyknem vravievať, že niekedy je dobré, že o toľkých veciach neviem. Obranné mechanizmy človeka majú svoj dôvod. Bezpečie. Aby mal človek priestor na rozvoj, život, dýchanie a svoj svet. A napriek tomu, že nám mnohokrát okolie hovorí, že máme byť realisti, počúvať toto a tamto tentokrát PROTESTUJEM.

SOM ZA IDEALIZMUS. Nechcem byť realistkou a pesimistkou už vôbec nie. Prosím. Aj keď nimi občas som. Zväčša vtedy, keď počúvam šibnuté tiché hlasy vo svojom vnútri alebo hlučné hlasy z telky. A nepáči sa mi to. Kazí mi to sny. Predstavy, ktoré chcem uskutočniť. Aj keby mi všetci hovorili, že sa to nedá. Odkiaľ to oni môžu vedieť? Veď predsa čo tie známe príklady o tom, koľkokrát sa niečo muselo pobabrať, aby to vyšlo? Alebo to, že niekedy sa skrátka veci podaria aj na prvýkrát? JE TO TAK. Myslím si, že to zažívame. VŠETCI. MNOHOKRÁT. Len na to zabúdame a realita nás vťahuje späť do tej veľkej bubliny.

Mám chuť niečo povedať.

NEDAJTE SA.

Malé bublinky sú fajn.
Sú čarovné.
Sú všakovaké.
Rôznofarebné.
Každá je iná.
KRÁSNA.



Len si tú svoju pekne strážte.

Nekúpite?

No nekúpili by ste takejto milej usmievavej osôbke kabelku?

Ona sa na Vás za to pousmieva, poteší Vám srdce i oko a tak... Lepšie ako mačka, nemusíte sa o ňu okrem kúpenia jej prvej naozajstnej kabelky vôbec starať, len jej ju kúpite a máte po probléme, ktorý ani nejestvoval!

Ale nie, teraz vážne. (Vážne, ak máte chuť mi nejakú kúpiť, pokojne!) Kabelky sú vo svete módy veľmi dôležité. Odrážajú Váš vkus, vaše videnie sveta, mnoho vecí. Ja som doposiaľ kabelky vyberala podľa oka a momentálneho príjmu v peňaženke. Kým môj muž nepodotkol, že niekedy je menej viac a radšej sa oplatí počkať a kúpiť si "poriadnu". Ehm. To sa ľahko hovorí. Mužovi. Žene. Z tej druhej strany (ženinej, rozumej mojej) to je už takmer nedosiahnuteľný cieľ, kým teda žena nevie ako sa ovládať a čakať. Nuž ale. Predstavte si v tomto momente mňa a pochopíte. :)

Ak začnete prehľadávať všetky tie módne stránky, po čase s prekvapením zistíte, že aj drahá kabelka je škaredá kabelka a je iba veľmi málo pekných, ktoré sú hodné tých peňazí, mena, všetkého dokopy. Keď som sa minule hrala na to, že "akože teoreticky" si hľadám nejakú dobrú kabelku, žasla som, koľko odpadu a preplácaných vecí som na nete našla, nehovoriac o enormných sumách.

Výsledok: niekoľko tisíc (ak sa Vám zdá, že mrhám svojím životom, bránim sa!) prehliadnutých kabeliek, znechutenie a nájdenie TEJ jednej, ktorá sa mi fakt páči.

Tuto je, hľaďte prosím (prípadne zvažujte jej kúpu pre mňa :)

Míľovými krokmi... či?

Minulý týždeň som sa pripravovala na pracovný pohovor. Potrebovala som sa dozvedieť viac o teambuildingu, čítala som o efektivite powerpointových prezentácií, prezentovaní ako takom. Počas tohto hľadania som ju opäť našla. Webovú stránku ted.com. Zdroj odbornej inšpirácie i moderných poznatkov, neziskovka, ktorá spája šikovných ľudí, myslím tým, veď viete, tých veľmi šikovných. Odporúčam poriadne prevetrať. Ak ste zvedaví podobne ako ja (ok, ja som niekedy až príliš), dozviete sa popri tom, čo hľadáte i iné zaujímavé veci.

Napríklad to, že ak máte nejaké sny a ciele, stačí Vám 30 dní na to, aby ste na ich plnení začali pracovať, nejako si na istý rituál zvykli a zmenili tak svoj život. Môžte napísať román, začať behávať, učiť sa nový jazyk, dávať si výzvy na každý deň podľa vlastnej chuti. Funguje to však iba za podmienky, že nepôjdete spať, kým nesplníte, čo ste sa sami pred sebou zaviazali. Nadchlo ma to. I keď tá predstava, že to naozaj dodržiavam ma až tak nenadchla, tak ja asi počkám s niektorými vecami, predsa len, ak záväzky, tak už seriózne.

Ibaže som si potom pustila inú prednášku a dozvedela som sa, dosť podstatný detail, že ak niečo chcem veľmi preveľmi, je dôležité, aby som o tom nerozprávala všade navôkol, ale pracovala na tom. TO už bola ťažšia časť vzhľadom na to, že ja rada rozprávam. David Sivers to vysvetlil celkom logicky. Keď premýšľate o svojich cieľoch a hovoríte o Vašich prianiach ostatným, okamžite si tým privolávate ten skvelý pocit, ako keby ste už naozaj dosiahli to, po čom túžite. Je to akési reálnejšie. Vidíte sa ako vyhrávate maratón, ste na vrchole hory, viete po taliansky, arabsky, čínsky, máte tú skvelú vysnenú prácu a i toho partnera, ktorý sa Vám zdiaľky dosť pozdával. Ok, dá sa to povedať i tak, že nemáte 5 kíl naviac, za ktoré si potichu nadávate, nemáte bordel v byte, nemáte na konte nedodržané sľuby, dlhy alebo čokoľvek iné.

Ja sama by som Vám tých vecí vedela napísať zoznam. Podstata ale je NAPÍSAŤ SI HO PRE SEBA! Robiť, čo Vás teší, premýšľať o tom, čo by Vás mohlo tešiť viac, čo by ste chceli zmeniť, čo by ste chceli zachovať. Jednoducho venovať sa sebe, rásť a lietať. Niečo robiť, meniť. BYŤ AKČNÝ. Nemôžte spraviť nič lepšie, než sa postarať o to, aby ste boli v prvom rade VY ok. Mimochodom, prvé pravidlo, keď chcete byť psychológom. Myslím, že je to aplikovateľné na mnoho povolaní. Postarať sa najprv o seba. Je to sebecké. Ale treba tým začať.

Miluj svojho blížneho ako seba samého.

Dopriať sebe to dobré,
posunúť to ďalej hojnou mierou.
Nech nám je všetkým DOBRE.


Nateraz ale i ODDYCHOVO.

Topánky nie sú len tak!

Dnešné ráno. Pokračovalo v duchu včerajšieho, t.j. hľadania balerínok na nete. Prosím nechápte ma zle, nie je to prvá vec, na ktorú ráno pomyslím, ale nejako to samo prišlo. A ako povedal môj muž po tom, ako ma hladkal a ja, hľadiac na monitor som namosúrene krútila hlavou, že Slováci vyrobili ďalšiu trápnu paródiu (rozumej krásne topánky od Vivienne Westwood), skonštatoval situáciu slovami: „to ženy ako vidia topánky, na nič iné nereagujú“. Možno to malo byť znamenie, že ráno treba myslieť na všetky iné veci okrem topánok, ale dá sa tomu vždy zabrániť?

Toto sú ony. Nádherný skvost. Vzhľadom na meno a materiál (na počudovanie plast) cenovo v norme. Toto je však iba falzifikát. Tento týždeň sme s Denisou videli, ako ich mala iná žena na nohách a napriek tomu, že bola (prepáčte) zjavom úplne nevýrazná, tie topánky bili do očí tak, že sme len mlčky hľadeli a vychutnávali si ich potichu. Neskôr sme sa samozrejme rozplývali i nahlas.

Ak chcete vedieť, či dávate peniaze za naozajstnú značku alebo len výmysel, mali by ste si v prípade topánok od Vivienne všimnúť dve veci. Prvou je podrážka, kde je vytlačený text Vivienne Westwood for Melissa a potom i malé žezlo (jej znak), ktoré vystupuje z plastu a zväčša ho nájdete na bočnej strane topánok.

V prípade iných značiek je to tiež špecifické, ale o tých sa mi teraz nechce písať, je čas vstať z postele :) Vivienne je skrátka žena s veľkým Ž a dnes ju týmto pozdravujem.

Možno si pomyslíte, že to sú také čačky pre mačky. Ale to je občas každá z nás, nie? Myslím, že väčšina mužov to len potvrdí. Majte dnes krásny deň, v duchu Vivienne odporúčam predvádzací, počasie nám praje :)

ŠTĚSTÍ, MUŠKA JENOM ZLATÁ…

Z detstva si pamätám, ako sa u nás začali postupne množiť „tie” knihy. Mama ich mala na poličke. Tie americky populárne „Self-help” books, akési „pomôž si sám” návody pre lepší život. Jasné, že som ich čítala, vtedy sa mi veľmi chcelo. Vyskúšala som (v čarovnom spojení s Cosmopolitanmi) jógu, Silvovu metódu, čítala som o čakrách, o pozitívnom myslení a autosugescii, o čínskych mysliteľoch, o zdravej strave a o kope mnohých iných alternatívno chutiacich návrhov na zlepšenie si života. Bola to sranda, i to skúšanie, hovorievala som si „vždy lepšie ako slovenskí spisovatelia”. (Odpusťte, iné chute skrátka :)

Na začiatkoch svojej, nazvime to, "odbornej"cesty som na toto veľmi názor nemala, len vágny a rýchly dojem. Lacné náplaste. Hoci niektoré veci fungovali, ako napr. „ruky Vám oťažievajú”, v bruchu sa Vám začína „hromadiť energia” a podobne. Bežná súčasť autogénneho tréningu. Z odstupom času som na tie knihy i myšlienky zanevrela. Lebo. Lebo som vtedy žila v inom svete, s iným myslením, iným settingom navôkol. Vtedy sa mi to zdalo správne, vidieť a akceptovať iba jednu cestu a jeden smer. Teraz, s odstupom času, ich chcem vidieť viacero. A predsa. Naše myslenie je riadne pohodlné. Stále zabeháva do starých koľají. Ach.

Instatná polievka. To som si teda pomyslela, keď som prvýkrát počula spojenie „Positive Psychology” z úst Martina Seligmana na konferencii v Prahe. V škole sme čítali v prvom ročníku o jeho fenoméne naučenej bezmocnosti, a tu zrazu, opak o 180°, a on rozpráva o niečom inom, o naučenej "mocnosti"(môj slang). Nový celosvetový prúd v psychológii, a samozrejme, na Slovensku o tom nevedia. Jasné, že to boli miestami najmä vtipné historky skúseného rečníka. Ale podložené výskumami. Myslím, že sme sa nadchli viacerí (vrátane popredných českých odborníkov). Seligman nehovoril o umelých úsmevoch, o tvárení sa, že sme "happy". Hovoril o iných veciach. O tom, ako sa treba ponoriť do prúdu a robiť veci s plným nasadením. O tom, ako je potrebné byť vďačný a užívať si radosti života. Uvádzal príklady, ako zdolávať prekážky vtipným a liečivým spôsobom. Pripomínal nám, že je potrebné byť aktérmi a nie bábkami, ktorými život hýbe. Opätovne zdôrazňoval, že ľudia sú zodpovední za svoj postoj i život. Ak na to zabudnú, treba im to pripomenúť.

Existujú výskumy. Výskumy o šťastí, so šťastím, i tom, čo je za ním. Či muška alebo veľká tučná mucha s bruchom plným driny. Čo sa z nich dozviete? Napríklad to, že ak máme naplnené základné potreby, samy viac šťastia "nevyprodukujeme". Nie sú to ani peniaze, ani drahé vzdelanie či vysoké IQ, dokonca ani to, keď sme mladí a krásni, čo nás robí šťastnými (starší ľudia po 65-ke sú šťastnejší ako dvadsiatnici). Slnečné dni to na moje počudovanie tiež nezachraňujú. Záchrana prichádza trocha s náboženským presvedčením. Odporúčam. Najdôležitejší "šťastný" faktor ale je, hádajte.

PRIATELIA.

BLÍZKI.

PEVNÉ PUTÁ, VZŤAHY.

TO robí ľudí šťastnými. TO si treba pripomínať. Lebo pamäť nie vždy dobre slúži. A i zdravý rozum môže ochorieť. Tak si ho pestujme.

Na záver niečo na čítanie:

1. http://www.timesonline.co.uk/tol/life_and_style/article569839.ece

2. http://news.bbc.co.uk/2/hi/programmes/happiness_formula/4783836.stm

3. http://www.ppc.sas.upenn.edu/positivepsychotherapyarticle.pdf