Nemala si nikam chodiť...

mi povie náš kamoš, veľmi skúsený lekár naučený na všetky horory úrazovej pohotovosti. Veď mi aj povedal cez telefón, že "s týmto nič chceš ísť na pohotovosť?" (Poslala som mu fotku svojho potenciálne zlomeného prsta cez mobil.) Veď som ani nechcela. Ale ľúbiaci muž sa na mňa pozrel a ja som pochopila. Nechala som doma zmrazené hovädzie mäso, z ktorého som pred týždňom spravila svoj prvý guláš v živote (mám ešte medzery, napríklad stíšiť kuchtu), a ktoré dočasne poslúžilo ako náplasť na bolesť, obliekla som sa, dolakovala som si nechty (Kati, nikdy nezabudnem na to ako si si šla holiť nohy pred odchodom na úrazovku. Spravila som to, lebo som sa na tom už vtedy dobre bavila, tak som sa chcela pridať :).

Pohotovosť, na ktorej som už bola. Čakala som dlhé rady, piatok večer, ako inak. Na moje počudovanie, nebolo to katastrofické. Musím sa totiž priznať, a neviem či to nebolo i vinou štipky adrenalínu, takéto miesta milujem. Miesta, kde počuť príbehy ľudí, kým čakajú na ošetrenie. Keď sme prichádzali, lekár sa práve pýtal, kto je tam s bolesťami brucha. Mladý muž sa postavil a rýchlo predbehol všetkých ľudí, ktorí tam čakali. Asi si len vzdychli. Mne sa horšie vzdychlo, keď som pochopila, že predbehol tehotnú mladú babu, ktorá, ako sme sa neskôr dozvedeli, bola v 9. mesiaci tehotenstva. Keď tam čakala vyše hodiny, postavili sa s mužom k dverám a baba sa spýtala: "Myslíš, že na nás zabudli?". Po chvíli vyšla von sestrička a spýtala sa jej, čo im je. Muž hromžil, že tam čakajú vyše hodiny, že to kolegom povedali už dávno a prečo ich nikto nevolá, keď jeho žena je v 9.mesiaci.

Sestrička na to: "A čo Vám je, máte kontrakcie?"

Mladá slečna: "Neviem, idem rodiť po prvý raz".

Vzali ju a šla rovno na príjem kvôli pôrodu.

Tá baba tam stála fakt dlho, ja na jej mieste robím cirkus.

Ako sa medzitým ukázalo, mladý muž vo veku cca 28 rokov, ktorý sa tváril akoby zomieral tam bol so svojou mamou i babkou. Počula som, ako povedal, že má len nejakú virózu. Bol spokojný, že ho ošetrili a vyzeral ako šťastný chlapček, ktorý je rád, že sa mu venujú, lebo on je v skutočnosti veľmi chorý a treba ho poľutovať. Tety navôkol len neveriacky krútili hlavou a označili ho podľa môjho názoru výstižne (mamičkin c....).

Potom prišla na rad pani, ktorá začala hrať pred dvomi ženami čakajúcimi spoločne divadlo, aby ju pustili skôr, pretože ona môže každú chvíľu zomrieť. Pani samozrejme začala s celým príbehom (to nie len tak, aby ju pustili, ale to je naozaj vážne), že ju pred troma dňami zrazil nejaký bicyklista a odvtedy ju hrozne bolí brucho, možno má roztrhnutú slezinu, začala vnútorne krvácať a to je nebezpečná vec, plus ona si volala s dcérou na Skype, lebo je v Amerike a vraj jej povedala, že nevyzerá dobre a má ísť rýchlo na pohotovosť. Trpiteľka ešte statočne povedala, ako vydržala tri dni, kým prišla na pohotovosť, neustále pred nami všetkými chodila a naozaj nahlas stonala. Pani milé ju poľutovali a povzbudzovali ju nech teda ide rýchlo dovnútra.

Vyšiel lekár a zavolal ďalších, milé panie razom vstali a s tichým "nehnevajte sa, ale tak keď lekár povedal, že my, tak my" vošli dovnútra. Najtichšia pani mala zlomenú ruku, hneď jej šli dávať sadru. Pani herečka stonala nahlas pred nami všetkými ďalej ale nikto si ju našťastie nevšímal a tak po čase prestala. Spomenula som si, ako nás učili na súťažiach s Červeným krížom ako po nehodách bežať k tým, ktorí nekričia, lebo tí už nevládzu.

Pán, ktorého sme videli predtým šiel opäť naokolo hromžiac do telefónu, že "oni neprijímajú na interné, lebo už nemajú čisté prádlo!" Tá hláška ma dostala. I to, že vonku čakal mladý muž veľmi ticho na chirurgiu, zrejme mal dosť vážny úraz, lebo mal okolo ruky natiahnutú čiapku, ibaže bol Róm. Akoby ho potichu prehliadali, poslali ho k iným dverám, akože chirurgickým. Vysvetlenie kam sa kde čaká som dostala až vo vnútri. V rámci mojej rýchlovky, RTG a prsta, ktorý nebol zlomený, iba narazený s otvorenou ranou (Viem, viem, mal si pravdu) som sa dozvedela, prečo ľudia tak dlho čakajú. Ženy, konkrétne štyri lekárky mali (asi sebou nariadenú) pauzu a štebotajúc nad jedným stolom zvažovali, aké lesky na pery si z Oriflamu kúpia. Fuh.

Starší muž tesne pred tým horekoval, ako si oni môžu pýtať väčšie platy za také služby. Veľmi som sa ovládla aby som mu nepovedala moje skúsenosti s tým, ako to vyzerá s lekármi na Slovensku, aké platy majú oproti nim iní ľudia z biznisu, nehovoriac o tom, ako musia medici tvrdo študovať oproti nám ostatným. Vôbec sa im nečudujem. V mnohom. Nestratiť motiváciu a robiť povolanie kvôli presvedčeniu, že je to vzácna služba ostatným za takmer žiadnu plácu, klobúk dole. Obdivujem Vás. Samozrejme, ideálne by bolo presvedčiť i ľudí, že niekedy je fajn si rozmyslieť, s čím sa chodí na pohotovosť. Kedy sa ľudia, my, naučíme vážiť si lekárov? Ja sa po včerajšku už chcem viac učiť, nebojte sa, na pohotovosť s takým niečím neprídem, máte tam dosť "plačúcich" ale aj vážne zranených ľudí i tak.

Napriek tomu, čo o Vás hovoria iní, som za to, aby ste nemlčali a protestovali. A keď polovica z Vás odíde a pán vysokopostavený bude v situácii, kde mu pôjde o život a jeho súkromné záchranky nebudú v dosahu, vtedy mu dôjde ako to v skutočnosti je. Aké to je, keď aj on bol človekom, aké to bolo keď za jeho čias dostal pomoc, keď ju potreboval a boli tam PANI LEKÁRKY A PÁNI LEKÁRI.

Lekárky, ktoré chcú byť pekné pozdravujem, čo iné im zostáva, keď sa chcú aspoň trocha potešiť. Možno len nerobiť to na pracovisku a ísť si niekam sadnúť, ale kto vie, či ich doma nečakajú ďalšie povinnosti, takže to radšej nekomentovať. Človek nikdy nevie, ako veci naozaj sú. Vidí iba to, čo vidí on. A preto ak sa chce niečo dozvedieť, mal by sa radšej opýtať tých, ktorých sa to týka. Každý vie povedať, ako vníma situáciu zo svojej perspektívy, ťažšie je to vnímať z globálu, objektívne. Tak mi neostáva nič iné iba skonštatovať, že i toto celé bol jeden neobjektívne subjektívny obraz toho, ako som vnímala včerajší večer. Iba moje vnímanie. Fenomenológia. Googlite, resp. Bingujte, každopádne však oddychujte.