Áno, tak takto to vyzerá keď niekto vytiahne päty z Bratislavy. (Aj s čiapkou dokonca!:) Preto, že už nemôže dýchať a preto, že i blízke okolie je tak nepreskúmané a príležitosť prišla. Až teraz začínam rozmýšľať nad tým, koľko vlastných bariér si človek môže za život povytvárať. Nechápte ma zle, aj hranice sú fajn, ale pokiaľ Vás obmedzujú v myslení a v tom, aby ste sa rozvíjali, asi niečo nie je v poriadku. A preto toto píšem zahĺbená v spomienkach i v dávno nedávnej minulosti.. Prečo mi nenapadlo obzrieť sa navôkol a skúmať krásy, ktoré sú relatívne dostupné? Prečo človek spadá do rutiny každodennej a život ostáva pri chodení do práce a zopár ďalších aktivitách, na ktoré zvýši čas? Chcela som toľko vecí.. Robiť, skúmať, skúšať, zažívať.. ŽIŤ NAPLNO. A až teraz vnímam, ako veľmi vie človek sám seba potlačiť, alebo na seba netlačí a to stačí. Nemať motiváciu sa hýbať vpred kvôli vlastnej pohodlnosti, zvyku, bariéram, vyhýbajúc sa vlastným snom..
STAČÍ. Treba kráčať vpred. S vierou.
Nebojácnosťou a hor sa hor.. Nesúc sa Ním. ... Meno si doplňte..
HÝBAŤ SA. O tom to celé je, o pohybe. Akcia, reakcia..
Už len ten činiteľ nech sme my sami..
Ak náhodou viete odkiaľ je táto foto, vyhlasujem minisúťaž. Píšte svoje tipy do comments, odmením Vás sladkou odmenou , aj kilovou čokoládovou, podľa vlastného výberu of course ;)
No comments:
Post a Comment