A čo bolo ďalej..

to Vám rozpoviem, že hneď! 

Na snoch vraj treba pracovať.. ale keďže som len človek, namiesto práce občas veci odkladám.. (francúžština v tomto prípade) a snívam.. Asi ste si všimli, že rok 2013 je pre mňa akosi snový.. uvidíme dokedy, cha! Ale, predsa si nebudeme kaziť náladičku, že? Dochádza mi, že jedným zoznamom zo začiatku roka sa predsa nemusím obmedzovať a preto pokračujem.. Ponúkam ďalšiu názornú ukážku toho, čo by som rada najbližšie mesiace ešte stihla.. 

Bicykel s charakterom.. históriou.. ideálne šitý na mieru a s miestom na kabelku od špeciálneho "majstra", 

ktorému sa potom budem s radosťou revanžovať.. ;) 

A ešte.. taká.. mini vec.. permanentná..  Ale o tom inokedy..
Idem pokračovať,  parce-que je besoin résister à la procrastination...

Ako chutí Izrael #2.. Jeruzalem

Priznám sa, že do tohto mesta som sa vydala nepripravená.. Naivne očakávajúc všetko možné, ako napr. Múr nárekov a to je asi tak všetko, posvätné miesta, o ktorých som si dlhé roky čítala.. preplnené mesto.. Ale keď vojdete takto nepripravení niekam, kam to vonia životom vo svojom najširšom ponímaní, nemôžte ostať nepoznačení, aj keby ste chceli.. Takže takto nejako som vošla do mesta na kopci, kde na jednej strane bola Olivová hora s tisíckami hrobov starými tisíročia, na druhej strane Múr nárekov a hradby skrývajúce štyri rozdelené územia mesta, kde zrazu stojíte v uličke luxusnej a nádherne starobylej, plnej zvitkov a najortodoxnejších Židov, o akých som len čítala v knihách, za rohom sa zrazu ocitnete v Arabskej štvrti, kde to žije skôr chaosom, vôňami a všadeprítomnými pomarančami z Jericha, šťavou z granátových jabĺk a avokáda, ktoré predávajú na kilá.

A všade pritom je hluk, všetci chcú predať všetko, aj to, čo nemajú.. Ale sú pohostinní.. to sa musí nechať.. Najlepší kebab sme mali práve od nich.. i ubytovanie bolo fajn.. v každom prípade.. doposiaľ nechápem, ako mohli byť na každom rohu holiči a u nich za výkladom v rade sediaci muži veku vskutku pestrého.. akoby to bol národný šport.. či kultúrny fenomén.. Netuším.. Jedno je ale isté.. chcete ochutnať zo všetkého.. kultúry, vodných fajok, šťavnatých pomarančov, striebra, ktoré kto vie, či je striebro, chcete pozerať na modliace sa skupinky, ktoré zrazu zastanú v strede uličky, lebo je to súčasť krížovej cesty, alebo Vám niekto ponúka špeciality, o ktorých ste netušili, že existujú.. a ani neviete, čo vás vo vnútri čaká..

Kultúra to však nebola jediná, ktorú môže človek v Jeruzaleme zažiť.. Nedá sa vidieť všetko.. a keby som bola historik, asi Vám tu píšem o všetkom možnom.. Ale nedá sa.. Jeruzalem pre mňa znamenal domov.. Z nejakého neznámeho dôvodu.. tam bolo nádherne.. Voňavo.. a človek zrazu začal dýchať.. tak NAOZAJ.

A popritom teda objavoval kultúru.. fotil nádhery.. videl, ako si niekto stráži svoje územie ako posvätné a zároveň nechá deti hrať na ňom futbal, nepúšťa tam ženy ani turistov, ani nedovolí párom priznávať sa k sebe.. a človek sa skrátka kochá.. miestami, kde bol napríklad natočený aj Indian Jones.. :) 

Miestami, ktoré Vás prinútia sa zamyslieť nad tým, v akej super dobe žijeme, že nemusíme otesávať kamene a vláčiť in niekam na vrch hory alebo pyramídy, aj keď musíme všade ukazovať pas a nechať si prehľadávať tašky. Aspoň, že o terorizmus je postarané.. nedovolíte si ani pípnuť pri toľkých tajných.. :) A keď už absolvujete zopár pamiatok, prídete k Múru nárekov, KDE TO NA VÁS AKOSI PRÍDE.. 

Začnete cítiť ťarchu, ktorej je potrebné sa zbaviť.. A začnete si uvedomovať, AKO RÝCHLO ŽIVOT PLYNIE.. Koľko bolesti si človek zo sebou nosí.. koľko prianí, koľko zbytočného honu.. A počujete ženy plakať vedľa Vás.. a modliť sa.. A Vy zrazu potrebujete spraviť to isté.. A dokonca si niečo napíšete na papierik a vtlačíte ho do toho múru spolu s modlitbou a želaním.. aby bolo ináč.. SKUTOČNEJŠIE.. Nepremárnene.. Chcete, aby po Vás ostali stopy.. aj keď tie papieriky po pol roku očistia a prídu po Vás ďalší, ktorí sa budú modliť za mnoho vecí.. Ktorí budú žiť rovnako ako Vy.. krátky život..
Veľmi krátky.. a TAK VZÁCNY..

Zrazu máte chuť na nadhľad.. 

NA VZLET..

Idete si pozrieť mesto zo striech.. Aj to sa dá a dokonca je to celkom príjemná prechádzka.. Len sa vyhýbajte miestnym, ktorí chcú zarobiť na tom, že Vám ukážu, ako sa tam dostať, vyjde Vás to na dosť draho.. Ale keď je šabat a celé mesto je naozaj vyľudnené a prázdne, NAOZAJ, tak v tom prípade je ideálne iba sa ísť prechádzať.. alebo si robiť výlety niekam k moru.. Ale o tom inokedy.. 

Viete, čo je na tom zvlástne?
Mohla by som o tom meste ešte písať veľa.. Ale už stačí..


Pretože je potrebné, aby ste to radšej zažili na vlastnej koži.. Aby ste kráčali po stopách, aby ste ohmatávali, túlali sa.. Aby ste chodili s otvorenými očami a vďačným srdcom..
LEBO V JERUZALEME TO INÁČ NEJDE..
IBA S VĎAKOU..

ZA ŽIVOT.

KTORÝ JE OTÁZNY, ČI PATRÍ IBA NÁM.

A S ODPOVEĎOU NA TÚTO OTÁZKU SA UŽ MUSÍ (ALE I NEMUSÍ) VYSPORIADAŤ KAŽDÝ Z NÁS...

 A
MISS TINY COSMOSS TÝMTO OZNAMUJE, ŽE V TOMTO  MESTE ZNOVU ZAČALA ŽIŤ..

TAK AKO TO CÍTI.
A BODKA.

Moi.. et moi.. chez moi..

Neviem, či si spomínate na môj novoročný zoznam, ale tento týždeň idem odškrtávať opäť!!! Ako je toto možné veľmi nerozumiem, ale v každom prípade prosím vedzte, že niekedy sa ľuďom PLNIA SNY. Parce-que.. niekto dnes absolvoval svoju prvú hodinu francúzskeho jazyka s naozajstným Francúzom, ktorý nielenže stelesňuje slovo chic, ale aj vie učiť...

                                    A zajtra ma čaká rezervovaný vysnívaný prsteň u Slávice!!!

                                                                    No comment...
                                                                 
                                                              A predsa...  Juchúúúúúúúúú!!!

Ako chutí Izrael #1.. Tel Aviv

Neviem aký rok 2012 ste mali Vy, ale ja rozhodne turbulentný a vyčerpávajúci. V smeroch asi všetkých, o životných oblastiach nehovoriac. Potrebovala som to, potrebovala som vypnúť. A príležitosť prišla, a ja som neodišla.. A.. teda vlastne.. Aj odišla.. Napokon..  Do ďalekých diaľav, smerom k slnku..

Po hodinovom výsluchu na letisku som začala byť vďačná, že môžem vôbec niekam odletieť. Tak aby ste mali predstavu, čo Vás čaká, ak by ste si vybrali Izrael ako dovolenkovú destináciu. Napriek tomu, aké chýry o krajine kolujú, podmaní si Vás na celý život a každý si tam nájde niečo pre seba. Napríklad ja. Prvé ráno bolo neodmysliteľnou podmienkou (samozrejme mojou:) navštíviť najväčší trh v Tel Avive. Obávam sa, že zmes vôní a chutí Vám asi popísať nebudem môcť, keďže ste mohli nájsť všetko od čerstvej zeleniny, rýb, avokáda rozmerov nevídaných, po medové koláčiky, čerstvo upečený chlieb, bižutériu za babku, ktorú Vám hneď ponúkali lacnejšie, až po šťavu z granátových jabĺk, ktorá bola celodovolenkovým favoritom.  

A keď bol človek plne nasýtený vôní, a vnemov a pestrosti, mohol sa začať túlať po meste, alebo si ísť oddýchnuť k moru, ktoré šumelo úplne najkrajšie. Nehovoriac o piesočnatej pláži, atmosfére, ruskom turistovi v tesných slipoch, ktorého fotila mama do nejakej zoznamky alebo o holuboch, a starých ľuďoch ktorí si popri nich rozložili stolčeky a hrali zrána šach.  Malo to svoje čaro. Aj ten vzduch, aj ten odstup, ktorý človek zrazu cítil. Že môže dýchať, že môže žiť. Ako sa mu chce. Aj sa nechať ošpliechať vodou, ak sa niekomu chcelo, a či sa mi chcelo vidíte sami.

Tel Aviv je mesto neuveriteľných paradoxov. Vedľa seba tak nájdete americkú ambasádu, ktorá je ozbrojená všakovakými výmyslami, ale snaží sa tváriť nenápadne, a mini hostelík, v ktorom sme mali možnosť si užívať výhľad na pláž za fajn ceny. Moderné sa mieša so starými prvkami, ktoré netuším odkedy stáli, špina sa mieša s luxusom, pohodlie s nepohodlím. V každom prípade sa Vám tam však chce ísť. Sám pán prísny kontrolór mi na letisku povedal, že čo chceme vidieť v Tel Avive, lebo tam sa chodí skôr kvôli životu v noci, dobrému jedlu a potulkách po Jaffe, kde nájdete fontánu splnených prianí a štvrť, kde môžte bafkať s miestnymi tabak od výmyslu sveta. 

Tak sme ho samozrejme poslúchli a s lístočkom od neho s vraj najlepšou reštikou v meste za rozumnú cenu sme sa vybralu hľadať najlepší hummus. A veru sme ho aj našli. Čo Vám budem hovoriť. Nedá sa to písať. Ponúkam aspoň fotku, ako to cca vyzerá, keď Vás pošlú miestni k miestnym. V každom prípade som sa po celú dobu túlania sa po Izraeli a vracania sa späť do Tel Avivu nevedela rozhodnúť, či mi viac chutí tento hummus alebo špeciálne fast- foodové cestoviny s kokosovým mliekom a mrkvou, cviklou či pestom so sušených paradajok.

A tak sme sa nechali..

zlákať..

miestnymi chuťami,

miestnymi ľuďmi,

učili sme sa počítať,

tváriť sa ako miestni.

a po čase sme možno ani nevyzerali ako turisti,
resp. sme sa tak necítili.

Iba sme sa túlali.

A obzerali sa navôkol.

S otvorenými očami,

Sme sa učili byť vďační.

Za slobodu.

Raz za čas.

A za nový svet.
Nový začiatok.

Pokračovanie nabudúce...

Ciele..

Už som raz písala o tom, aké dôležité je dávať si predsavzatia, či ciele. Vtedy to bolo o tom, že je lepšie sa s nimi nechváliť, a radšej potichúčky ísť za svojím snom. A prečo? Lebo nám to ustavičné sharovanie si snov s kamarátmi odoberie skutočnú energiu do ich realizácie. Napriek tomu som sa tento rok po prvý krát odvážila nejaké si dať. Také tie malicherné, snové.. A priznám sa, (trocha sa i chválim:) nestačím sa diviť. Niekedy sa veci dejú rýchlejšie ako by človek čakal!

Zopár cieľov hotových, zopár naplánovaných. Vysnívaný krok k opätkom splnený, dokonca dvojnásobne, darček, o ktorom ocko sníval celý život pripravený, nová práca prišla sama od seba, a dokonca s ňou prichádza i nový jazyk, ktorý sa budem musieť naučiť dosť rýchlo. Ešte i tie ostatné veci ako bytík, tetovanie, či iné drobnosti už sú v procese.. 

                                   Začínam chápať, že s určeným cieľom niekedy fakt ďalej zájdeš!

                                                                       A ako Vy? 

                                                  Odvážili ste sa nejaké si tento rok dať???