Dec 30, 2011

Začiatok bilancovania...

ešte len príde... Predbežne ale to, čo mám na ploche uložené už hodnú chvíľu ako inšpiráciu...

  holé nohy, sukňa a niečí sveter


a topánky, čo takmer nie sú...

Dnes som bola v nákupnom centre a odolala som... Ale iba na krátko, keďže toto je výsledok :)
Sme takí, akí sme... v niektorých veciach nepoučiteľní.. :)

Dec 26, 2011

Vianoce v bytovke...

Každý, kto je bytovkár v našej východniarskej bytovke (áno, u nás nie sú paneláky:) vie, prečo sa na Vianoce má tešiť. Koláče lietajú z jedného poschodia na druhé, klope sa iba na oznam, že vchádzam dnu, litre a litre tekutín miznú v útrobách, deti behajú všade možne a v obývačke po rozdaní darčekov sa u nás usádzajú v pohode i dvadsiati susedia, kamaráti. Samozrejme, že počet deti neuvádzam, tých je viac než dosť. Popri tomto celom sa pobehuje a obsluhuje a pokrikuje, a Popoluška ide v pozadí. Program je nabitý. Oddychuje sa aktívne, každý hovorí, čo má nové, čo sa deje a čo ho poburuje, aké dostal darčeky, rieši sa všetko. Tuto sa okolo horúcej kaše veľmi nechodí. Škrupule tu sú neznámy pojem.

Tieto Vianoce sú opäť raz výnimočné. Pribudli nám k spoločnému stolu naše dnes už dvojročné dvojičky. Zaplnili dve prázdne miesta, ktoré sme posledné roky tak veľmi cítili. Poriadok predtým tak snažne dodržiavaný sa zmenil na malý chaos, ale zato plný života. Akosi rýchlo sa to všetko udialo. Zopár vecí mi je ale jasných. Do budúceho roka si želám zaplnenú ďalšiu stoličku a chcem vidieť Američanov. Chýbate nám tu! A chýbaš tu aj Ty, Láska. Pozdravujú Vás všetci.

Malý osobný odkaz: Prosím buďte sami so sebou, oddýchnite si a buďte s tými, ktorých máte radi. Ja som to tento rok nevyvážila dobre. Napriek tomu sú Vianoce a o chvíľu tu je Nový rok. Máme čas meniť sa, meniť veci, oddychovať. Čerpať sily. A potom až môžme dávať.

Dec 23, 2011

The truth is...


Things are not as they used to be...
When heart is changed, everything has changed...



Dec 22, 2011

Alice and her trained dragon...


Little picture but big achievement.
Let´s not forget we all can fly somewhere.


Anywhere we are courageous to.

Dec 10, 2011

Možnosti sú possible... nečakané...

Taká bola ponuka pri stavoch vecí.

Love it,
Change it,
or
Leave it.
Or.
Hate it.

But.
Be aware.
If you hate without moving, you are a victim.
Victim of your hatred, of pretentious helplessness.
Please consider your options, attitudes and decide again.
You do not need to be a prisoner inside yourself.
Love, k.

Dec 7, 2011

Vizuálne poteší... akokoľvek...


Pozdravujem týmto dizajnérov a stránku www.net-a-porter.com. Prosím doprajte si tento týždeň niečo pekné, niekedy sa musíme i sami potešiť.




Dec 3, 2011

Nov 25, 2011

Reset a pracovná etika ruka v ruke...

Zo strednej školy si toho pamätám dosť. Najmä preto, že to bolo pre nás všetkých skvelé, plné a činorodé obdobie. Pamätám si aj to, že nás učili, že slovo set je v angličtine asi najviac používané. Existuje toľko spojení a významov, ktoré set môže opisovať, že ním postupne viete opísať možno väčšinu vecí, ktoré sa dejú vo vašom živote. A preto pokračovaním svojho "setovského", asi" "nastavovacieho" obdobia, mi prichádza na um mnoho vecí. Niektoré súvisia i s tým, čomu sa budem tento rok venovať v škole. Pracovnej etike, oddanosti a záväzku k práci, dospelosťou.
Keď som počula slovo pracovná protestantská etika, vedela som, že som na poli neoranom. Je to koncept, ktorý zdôrazňuje prácu ako základnú povinnosť, ktorá je človeku daná od Boha. Usilovná práca, oddanosť povolaniu a asketický život boli základné hodnoty, ktoré hlásal kedysi Luther. Fajn povedané ale pre mnohých zastarane znejúce. V dnešnom svete sa preto protestantská etika preložila do slova work commitment, záväzok, či oddanosť práci. Je to akési psychologické prepojenie medzi človekom a jeho povolaním.
Prvé štúdie v tejto oblasti boli vedené dvoma smermi. Jeden skúmal emocionálnu väzbu k práci, druhý osobné investície podmieňujúce zotrvanie tam. Záväzok k práci je vec nie jednoducho opísateľná. Má akoby tri zložky: afektívnu–vzťahujúcu sa k emocionálnej väzbe zamestnanca a k oddanosti práci, ďalej to je akoby záväzok kontinuity, zotrvávania– znamená uvedomovanie si ceny spojenej s eventuálnym opustením organizácie a tiež tam bola i normatívna troška, ktorá sa vzťahuje k pocitu povinnosti zostať členom organizácie a pokračovať v zamestnaní. Je to také tri v jednom..
Ako každý človek, ktorý je zvedavý som sa preto pustila s vervou do svojej práce a začala som sa učiť novým veciam. Fakt novým. Prišla som na to, že učenie sa je fajn práca, ale ak môžem popri študentskom učení robiť i niečo iné a pridám k tomu prácu, ktorá je prínosom pre mňa, a pre ktorú som prínosom ja, je to fajn pocit. Asi to bude tá afektívnosť. Dobrý pocit. Niekedy i nahnevania. Výbušné, ale úprimné. Asi ju ešte ľúbim. Normatívnosť ešte nezažívam úplne, ale tvorí sa. Kontinuitou bude asi to, že chcem naďalej dávať, vrátiť to, že dostávam tak mnoho. Hm. No ok. Aspoň kúštiček, ktorý som schopná dať. Ale veď on porastie! Len ideálne nie do šírky :) I keď to možno nie je dávanie a rast na takom stupni, ktorý už iní dosiahli. Preto sa mi žiada pripomenúť sebe i Vám jednu vec.
VŠETCI SA UČÍME. Je len bonus, ak pri tom i ostávame a pokračujeme. Tí, ktorí to nechcú, často ostanú na jednej úrovni. A to je nuda. Rutina. Alebo akokoľvek. Stagnácia je však istá. A preto radšej choďte ďalej, vracajte sa k vďake za čas, ktorý máte, dávajte si ciele a výzvy. Je fajn ak ich máte, aspoň sa budete mať od čoho odraziť, keď sa budete strácať v tom poli neoranom. A tých je dosť. Pre každého jeho iné, vlastné, na mnohých frontoch. Možno je to pole i také orané, že si treba vybrať nové. Kto vie, každého odpoveď je iná. Ale odpoveď je iba vtedy, ak je otázka.
Preto Vás prosím "akciujte" a buďte akční, reagujte, pracujte, tvorte. Ak Vás nemotivujú iní, robte to vy. Koniec-koncov, robíte to pre seba. Aby ste porástli a popri tom i vaša práca. Možno si zasaďte strom alebo kvietok, nech vám to pripomína záväzok. K sebe a k tomu, aby ste boli v niečom z času na čas iní. Veď zmena je život. A preto je tento víkend venovaný Filipovi. Kocúrikovi, ktorý mi bude pripomínať, že mám Filipa, i keby si to ostatní nemysleli. Je krásny. Hlava mi vypína a resetuje. Vďaka Bohu, že sa nám myslenie mení a môžme resetovať v časoch, keď potrebujeme oddych a odstup. Oddychujte i Vy. A potom hor sa do práce, činorodosti, rastu. Nech sme malí, ale veľkí zároveň.

Nov 16, 2011

Mindset, alebo ako si nastaviť hlavu...

Snažila som sa TO nájsť na nete.

Chcela som totiž instantný návod. Ako inak.
Ako meniť názory a nazerania na veci.
Chcela som vedieť, čo tomu napomáha.
Niekto možno povie, že stačí otvorená myseľ.
Ja som chcela viac, ale možno i nechcela.
Na pochopenie stavu veci mi stačila sekunda.

Došlo mi, že som len potrebovala odpoveď. Na to, kde som ja.
Snáď som sa našla a vidím dobre.

Aha, ešte tá odpoveď.

Love what you do.
That’s it.
Do your tasks with love.
If you have this mindset, you will no longer feel the tasks as chore.
Instead they will be something you happily do. They will be fun.

Tak som ostala pri základoch.
Niekedy je to celé možno iba o DÁVANÍ ŠANCÍ.

Idem na TO.
TAM.
Držte palce.
Základy sú fajn.
Bez nich to nepôjde.

DEAR MINDSET, WILL YOU MIND MINDSETTING?



p.s. číslo 3000 návštevníkov blogu už padlo, ďakujem a teším sa!

Nov 6, 2011

Vkus na zakusnutie...

Chcela som Vám písať, pred týždňom.
Vyjadrenie k móde.
Ale som nie.
Lebo, že budem za obmedzenú.
Dnes ráno mi však káva zachutila.
Neukážem shock-value fotky, ktoré bežne nachádzam na blogoch.
Radšej Vám ukážem, o čom to celé je.
O čom je vkus pre mňa.
O nepremýšľaní a prirodzenosti.
O hravosti.
O ľahkosti bytia.
O tom, že"v jednoduchosti je krása" a štýl sa rodí v jej kolíske.
A napokon o tom, že šaty človeka nerobia.
Vždy musí z pozadia šiat žiariť ČLOVEK.
Iba vtedy si poviem, že HEJ.
TOTO JE ONO.
KRÁSA.

Oct 30, 2011

Je čas...



na šušťanie listov pod nohami,
na čistenie rúry kde sa bude onedlho piecť,
na pripomenutie si žien z dobrej knihy,
na to aby ryby opäť pršali,
a aby sa korálky v čarovnej taške rozkotúľali.
Idem, nech to stihnem.
Čas mi praje, tak ako aj Vám.
Čas je.

Oct 21, 2011

Nemala si nikam chodiť...

mi povie náš kamoš, veľmi skúsený lekár naučený na všetky horory úrazovej pohotovosti. Veď mi aj povedal cez telefón, že "s týmto nič chceš ísť na pohotovosť?" (Poslala som mu fotku svojho potenciálne zlomeného prsta cez mobil.) Veď som ani nechcela. Ale ľúbiaci muž sa na mňa pozrel a ja som pochopila. Nechala som doma zmrazené hovädzie mäso, z ktorého som pred týždňom spravila svoj prvý guláš v živote (mám ešte medzery, napríklad stíšiť kuchtu), a ktoré dočasne poslúžilo ako náplasť na bolesť, obliekla som sa, dolakovala som si nechty (Kati, nikdy nezabudnem na to ako si si šla holiť nohy pred odchodom na úrazovku. Spravila som to, lebo som sa na tom už vtedy dobre bavila, tak som sa chcela pridať :).

Pohotovosť, na ktorej som už bola. Čakala som dlhé rady, piatok večer, ako inak. Na moje počudovanie, nebolo to katastrofické. Musím sa totiž priznať, a neviem či to nebolo i vinou štipky adrenalínu, takéto miesta milujem. Miesta, kde počuť príbehy ľudí, kým čakajú na ošetrenie. Keď sme prichádzali, lekár sa práve pýtal, kto je tam s bolesťami brucha. Mladý muž sa postavil a rýchlo predbehol všetkých ľudí, ktorí tam čakali. Asi si len vzdychli. Mne sa horšie vzdychlo, keď som pochopila, že predbehol tehotnú mladú babu, ktorá, ako sme sa neskôr dozvedeli, bola v 9. mesiaci tehotenstva. Keď tam čakala vyše hodiny, postavili sa s mužom k dverám a baba sa spýtala: "Myslíš, že na nás zabudli?". Po chvíli vyšla von sestrička a spýtala sa jej, čo im je. Muž hromžil, že tam čakajú vyše hodiny, že to kolegom povedali už dávno a prečo ich nikto nevolá, keď jeho žena je v 9.mesiaci.
Sestrička na to: "A čo Vám je, máte kontrakcie?"
Mladá slečna: "Neviem, idem rodiť po prvý raz".
Vzali ju a šla rovno na príjem kvôli pôrodu.
Tá baba tam stála fakt dlho, ja na jej mieste robím cirkus.

Ako sa medzitým ukázalo, mladý muž vo veku cca 28 rokov, ktorý sa tváril akoby zomieral tam bol so svojou mamou i babkou. Počula som, ako povedal, že má len nejakú virózu. Bol spokojný, že ho ošetrili a vyzeral ako šťastný chlapček, ktorý je rád, že sa mu venujú, lebo on je v skutočnosti veľmi chorý a treba ho poľutovať. Tety navôkol len neveriacky krútili hlavou a označili ho podľa môjho názoru výstižne (mamičkin c....).

Potom prišla na rad pani, ktorá začala hrať pred dvomi ženami čakajúcimi spoločne divadlo, aby ju pustili skôr, pretože ona môže každú chvíľu zomrieť. Pani samozrejme začala s celým príbehom (to nie len tak, aby ju pustili, ale to je naozaj vážne), že ju pred troma dňami zrazil nejaký bicyklista a odvtedy ju hrozne bolí brucho, možno má roztrhnutú slezinu, začala vnútorne krvácať a to je nebezpečná vec, plus ona si volala s dcérou na Skype, lebo je v Amerike a vraj jej povedala, že nevyzerá dobre a má ísť rýchlo na pohotovosť. Trpiteľka ešte statočne povedala, ako vydržala tri dni, kým prišla na pohotovosť, neustále pred nami všetkými chodila a naozaj nahlas stonala. Pani milé ju poľutovali a povzbudzovali ju nech teda ide rýchlo dovnútra.

Vyšiel lekár a zavolal ďalších, milé panie razom vstali a s tichým "nehnevajte sa, ale tak keď lekár povedal, že my, tak my" vošli dovnútra. Najtichšia pani mala zlomenú ruku, hneď jej šli dávať sadru. Pani herečka stonala nahlas pred nami všetkými ďalej ale nikto si ju našťastie nevšímal a tak po čase prestala. Spomenula som si, ako nás učili na súťažiach s Červeným krížom ako po nehodách bežať k tým, ktorí nekričia, lebo tí už nevládzu.

Pán, ktorého sme videli predtým šiel opäť naokolo hromžiac do telefónu, že "oni neprijímajú na interné, lebo už nemajú čisté prádlo!" Tá hláška ma dostala. I to, že vonku čakal mladý muž veľmi ticho na chirurgiu, zrejme mal dosť vážny úraz, lebo mal okolo ruky natiahnutú čiapku, ibaže bol Róm. Akoby ho potichu prehliadali, poslali ho k iným dverám, akože chirurgickým. Vysvetlenie kam sa kde čaká som dostala až vo vnútri. V rámci mojej rýchlovky, RTG a prsta, ktorý nebol zlomený, iba narazený s otvorenou ranou (Viem, viem, mal si pravdu) som sa dozvedela, prečo ľudia tak dlho čakajú. Ženy, konkrétne štyri lekárky mali (asi sebou nariadenú) pauzu a štebotajúc nad jedným stolom zvažovali, aké lesky na pery si z Oriflamu kúpia. Fuh.

Starší muž tesne pred tým horekoval, ako si oni môžu pýtať väčšie platy za také služby. Veľmi som sa ovládla aby som mu nepovedala moje skúsenosti s tým, ako to vyzerá s lekármi na Slovensku, aké platy majú oproti nim iní ľudia z biznisu, nehovoriac o tom, ako musia medici tvrdo študovať oproti nám ostatným. Vôbec sa im nečudujem. V mnohom. Nestratiť motiváciu a robiť povolanie kvôli presvedčeniu, že je to vzácna služba ostatným za takmer žiadnu plácu, klobúk dole. Obdivujem Vás. Samozrejme, ideálne by bolo presvedčiť i ľudí, že niekedy je fajn si rozmyslieť, s čím sa chodí na pohotovosť. Kedy sa ľudia, my, naučíme vážiť si lekárov? Ja sa po včerajšku už chcem viac učiť, nebojte sa, na pohotovosť s takým niečím neprídem, máte tam dosť "plačúcich" ale aj vážne zranených ľudí i tak.

Napriek tomu, čo o Vás hovoria iní, som za to, aby ste nemlčali a protestovali. A keď polovica z Vás odíde a pán vysokopostavený bude v situácii, kde mu pôjde o život a jeho súkromné záchranky nebudú v dosahu, vtedy mu dôjde ako to v skutočnosti je. Aké to je, keď aj on bol človekom, aké to bolo keď za jeho čias dostal pomoc, keď ju potreboval a boli tam PANI LEKÁRKY A PÁNI LEKÁRI.

Lekárky, ktoré chcú byť pekné pozdravujem, čo iné im zostáva, keď sa chcú aspoň trocha potešiť. Možno len nerobiť to na pracovisku a ísť si niekam sadnúť, ale kto vie, či ich doma nečakajú ďalšie povinnosti, takže to radšej nekomentovať. Človek nikdy nevie, ako veci naozaj sú. Vidí iba to, čo vidí on. A preto ak sa chce niečo dozvedieť, mal by sa radšej opýtať tých, ktorých sa to týka. Každý vie povedať, ako vníma situáciu zo svojej perspektívy, ťažšie je to vnímať z globálu, objektívne. Tak mi neostáva nič iné iba skonštatovať, že i toto celé bol jeden neobjektívne subjektívny obraz toho, ako som vnímala včerajší večer. Iba moje vnímanie. Fenomenológia. Googlite, resp. Bingujte, každopádne však oddychujte.

Oct 15, 2011

Staré zvyky... poprosím nehrdzavieť...

Po dvojhodinovom upratovaní (mám vo zvyku upratovať vo všetkých možných nezvyčajných hodinách, len aby som sa vyhla “tradičnému” sobotňajšiemu celé-doobedie-trvajúcemu upratovaniu, ktoré v skutočnosti trvá iba hodinu a pol) si v dnešné skoré ráno sadám na gauč. Vydýchnem. Pomáha. Hlava sa po dlhšom čase zastavuje a tak sa poddávam.

Okrem vymýšľania receptu a zvažovania nápadov na nejakú polievku pre môjho chorého muža (budem vďačná za tipy) som zbadala na gauči ako sa mi postupom času nahŕbili časopisy na kôpku, kopu. Siahnuť po nich či po nejakej knihe. Prečítala som za posledný mesiac tri. Výsledok únavy, absencie telky a internetu. Pri pohľade na ne mi došlo, že som posledné mesiace tak zaneprázdnená, že jediné, čo stíham je kúpiť si nejaký ten časopis a po večeroch doň nahliadnuť. Zachýbal mi akosi ten pocit vzletu, keď som chodila v pauzách medzi školou čítavať časopisy do knižnice. Ani neviem či mám platný preukaz.

Neviem či je to jeseňou alebo atmosférou univerzitnej knižnice, ale tam býva príjemne aj keď vonku prší. Je fajn chodievať tam s termoskou dobrého čaju, kávy so škoricou alebo horúcej napenenej čokolády. (Práve mi došlo, že som chcela kúpiť už dávnejšie tú fialovú od Marks&Spencer.) Univerzitka je veru neobyčajne inšpirujúca. Ak sa dá a máte chuť, odporúčam prihlásiť sa. Ten pocit radosti z požičaných kníh i sedenia v nádherne teplej budove stojí za to. Ako som na to mohla zabudnúť. Nebaví ma kupovať si veci, ktoré po čase ľahkovážne zahodím. Tak ako tie časopisy na gauči vedľa.

Ku knihe Celebration of Discipline (R. Foster) sa opakovane vraciam už roky, najmä k pasážam o jednoduchosti. K tomu, akú ľahkosť bytia prináša život bez vlastnenia hmotných vecí, bez výdavkov za ochudobnené a zároveň kúpené zážitky, i nekvalitné haraburdy všakovakého typu , napr. výstredné oblečenie, čo sa nosí jednu sezónu. Tento človek mi hovorí do duše, hoci je komunikácia iba jednostranná. Vždy ma prakticky poučí, keď sa strácam v každodennej preplnenosti.

Zopár jeho rád pridávam

° Buy things for their usefulness rather than their status.
° Stop trying to impress people with your clothes, impress them with your life.
° Don´t have more living space that is reasonable.
° Reject anything that is producing an addiction in you.
° Develop a habit to give things away.
° Learn to enjoy things without owning them.

Posledný bod je pre mňa aktuálny obzvlášť.

Chcem sa naučiť nevlastniť toho primnoho. Myslím, že po úvahách nad tým, ako mi chýba môj študentsko- požičiavací život (prečo som dofrasa zabudla na to, že som ešte stále študentka?) je čas zvážiť, čo by som mala skutočne vlastniť. Ako vlastne ten svoj čas trávim? To, čo viem naisto je, že uteká rýchlo. Už i pauzy si treba v mojom prípade plánovať. Ach. To nič.
Radšej pôjdem hľadať opraty, čo sa mi vymkli z rúk a idem si pýtať pokoj, takto to nie je ono. Je čas stopnúť. Zvážiť. Čo ma baví a čo robiť, aby som mala viac času. Viac času na seba, na veci, čo ma bavia i na ľudí navôkol.

Prosím poučte sa zo mňa a nájdite si svoj čas, i čas na seba.

Ste jediným vlastníctvom, ktoré naozaj máte

Oct 8, 2011

Tvorba.

Je horúcim olejom prítomnej chvíle.
Tichá radosť.
Počula som na Ars Poetica.

Oleje olejové, hladiace a tečúce.
Vraj liečia.
Tak som sa podujala.
Olej na tvár na tvár.
Baby olej na telo.
(Nebolo mlieko)
Celkom to uspelo.
Olej lotosový do vlasov.
Olej olivový do jedál.
Vraj olejuje zvnútra.

Poviem Vám,
som nejaká hladšia.

Tvoriaca v prítomnosti chvíľ veci rôzne,
a tie sa rôznia od blogu tohto,
ale príde i naň.

Ako teraz.

Nechajte sa hladiť.
Hladkajte.
Začína sa ochladzovať.

Sep 17, 2011

O hlúposti rozhodnutí...

O tom, že robím hlúpe rozhodnutia počúvam už dosť dlho. Hovorievajú mi to ľudia, ktorí chcú pre mňa dobre. Tí, čo ma poznajú najviac, i tí, čo len tak nezaujato počúvajú, ako niekomu opisujem svoje dilemy, rozumej vymýšľania najrôznejšieho druhu. Niekedy sú tie "dilemy" i serióznejšie. To by bolo asi vtedy, keď mi začína dochádzať, ako sa môže na základe niektorých rozhodnutí môj život dramaticky zmeniť. Menej často mi dochádza to, že moje rozhodnutia ovplyvňujú i iných. Akokoľvek to je, rozhodnutia robí každý z nás.

To, že sa rozhodujeme neracionálne alebo všakovako je pre každého z nás typické. Ak by si nás posadil na pohovku nejaký dobrý psychoanalytik (niekedy stačí i kamoš/ka, ktorí nám vedia nastaviť zrkadlo), možno by sme po čase zistili, že rozhodnutia nerobíme len z čistej koncentrovanej múdrosti našej, i tej od ostatných, ktorú sme si tak poctivo pýtali v duchu "viac hláv, viac rozumu", ale že sa rozhodujeme mnohokrát preto, lebo sa chceme mať čo najlepšie, resp. čo najmenej zle, keď sa z toho dá ešte vykľučkovať.

Ja som sa v živote rozhodovala toľkokrát proti všetkým ostatným, že to ani neviem spočítať. Zakaždým to bola vec, ktorá dorazila mojich rodičov dosť kvalitne. Nie, nehovorím o tých rozhodnutiach či oznamoch typu:"mami, idem sa dať tetovať" alebo "som tehotná". Hovorím o iných druhoch rozhodnutí. Tých, ktoré pre mňa mali najväčší význam. Bolo ich vlastne len zopár. "Toto je cesta a choďte po nej" je typ rozhodnutia, ktorý som akceptovala iba v jedinom prípade. V tom NAJSPRÁVNEJŠOM. V tom, kde som si mala voliť medzi začiatkom a koncom. I v tomto prípade mojich rodičov dorazilo, ako vážne som toto rozhodnutie poňala. Bola som presvedčená o svojej PRAVDE a nič iné ma vtedy nezaujímalo. Ani ľudia, ktorých sa toto rozhodnutie dotklo a nepáčilo sa im. Bola som presvedčená o pravdivosti svojej pravdy. Doteraz som s týmto rozhodnutím spokojná, hoci spôsob, ako som k niektorým veciam pristupovala by som už teraz zvážila a mierne ho poopravila, citlivejším prístupom a väčšou dávkou naozajstného počúvania.

Rozhodnutie ísť na ruštinu nechápal nikto z môjho okolia, ani ja nie, iba mi to vtedy prišlo ako prijateľná a správna alternatíva v danom čase za daných podmienok. Tak som presvedčila samú seba, že to chcem, a šla som do toho, rozumej do tmy. Za ten rok som sa mohla spamätať z vecí, ktoré som si zažila, našla som si nový domov vytvorený ľuďmi a prišla som na to, že predsa len tú ruštinu študovať nechcem, lebo predsa len tá psychológia... Ten čas bol darom.

Rozhodnutie odísť odniekiaľ, kam som predtým patrila bolo rozhodnutie, ktoré možno nebolo rozhodnutím ako takým, bola to skôr nevyhnutnosť. Niekedy proste potrebujete odísť a zavrieť za niektorými vecami dvere. Vďaka tomuto odchodu som spoznala toľko skvelých ľudí, že to neviem ani na prstoch a prstoch zrátať. Naučila som sa myslieť širšie, dávať šancu iným i sebe.

A tak som došla záhadne krásnou cestou k niekomu. Nečakane. K nemu. A neočakávajúc a neplánujúc vopred som dostala veľa. Opäť som spokojná. A zasa som sa nejako rozhodla. Tentokrát už sama. Veď rady si môžem pýtať donekonečna, ibaže ten život, čo mi iní poradia budem musieť žiť napokon ja. JA. A preto mi prosím nehovorte, ak sa Vás nepýtam, čo mám robiť. Tú zodpovednosť za rozhodnutia si aj tak ponesiem sama. S nimi oboma.

Prajem Vám veľa odvahy robiť vlastné rozhodnutia.

STOJÍ TO ZA TO!



Sep 9, 2011

Byt, či nie byt... to bola otázka...

Otázka, ktorá nemala jednoduchú odpoveď, ako to už býva pri netradičných otázkach (okrem niektorých "áno" a "nie", povedzme si na rovinu:). Byt či nie byt je otázka v Bratislave veľmi chúlostivá. Nedávno som začula, že vraj sú u nás ceny nájmov za bývanie druhé najvyššie v Európe. Len i ten štandard by sa zišlo pridať k tomu nášmu. Akokoľvek to už je, veci sú ako sú a my sme sa napokon podvolili. Reálnej realite. Realitkám.

I keď doposiaľ nechápem za čo platíme (v lepšom prípade trocha i majiteľ), keď si majiteľ bytu môže rovno vybrať spomedzi zopár ľudí a rovno sa rozhodne, či mu niekto je alebo nie je sympatický. Takto to ide cez ďalšieho človeka, ktorý v podstate iba dvíha telefón (alebo i nie, ako sme sa s mojím Milým presvedčili viackrát) a občas Vám ukáže byt vtedy, keď majiteľ nie je doma a nemôže. Akokoľvek. Svet realít je Vám strašne zaujímavý fenomén. Raz sa doň dostanete a je neskutočne ťažké naučiť sa v ňom plávať.

Veď sme ani neplávali, spočiatku sme sa skôr topili. Obvolávali sme všetkých známych (VĎAKA za trpezlivosť), na nete sme niekoľkokrát denne hľadali stránky, kde sa čo najrýchlejšie aktualizujú nové byty (to už bolo štádium, keď sme pochopili, že inzerovaný byt z predvčerajška pravdepodobne nie je voľný), hľadali sme možnosti intrákovsko-študentsko-výhodné a bavili sme sa o tom, čo chceme, kde sú priority, čo ešte áno a čo už nie. I tie sa však pod ťarchou realít menili každým dňom a môžem vyhlásiť, že sa vyjasnili až v deň pred pozretím si posledného bytu, toho víťazného, toho nášho, v deň, kedy sme si povedali, že je už dňom posledným, lebo nevládzeme.

Aby bolo jasné, naše čakanie a hľadanie napokon stálo za to. Ale odporúčam, poučte sa z našich skúseností. Takže, nenaťahujme. Vyjasnenie si lokality je veľmi dôležitá vec. Spätne si uvedomujem, že nám naše razantno-mladícke odmietnutie niektorých lokalít v Ba značne pomohlo pri hľadaní (i keď sme sa po mesiaci nespania a obhliadok ocitli v istom momente v Lamači len preto, že sme si mysleli, že ten druhý tam chcel ísť a "že teda dobre").

Cena je samozrejme dôležitá, ale musím povedať, že ešte stále platí, že my sa prispôsobujeme realitkám, nie oni realite. (Kiež by mi pani profesorka poradila, ako mám meniť spoločnosť v takomto prípade.) My sme spočiatku hľadali podľa ceny. Len i tá časom stúpala, rovnomerne s pocitom zúfalstva zo zničených bytov. Ale to nič. Skončili sme tesne pod stropom a to sa ráta. Podstatné je nevzdávať sa a vydržať, i keď to už máte chuť vzdať. Cena je dôležitá, lokalita a stav bytu tiež. Tieto tri veci treba mať na pamäti.

Čo bol pre nás zaujímavý poznatok a poučenie do života, ani by ste neverili, nakoľko je dôležitý realiťák, ktorému voláte, resp. pocit, ktorý z neho máte. Pozorne si všímajte v telefóne, či vie, o čom hovoríte hneď alebo to musí hľadať, či nie je roztržitý, či Vám nepripadá prostoreký a iné prídavné mená a vlastnosti. Je možné, že sa Vám totiž intuícia vyplatí a neskončíte tak, že Vy si vezmete voľno z práce a realiťák sa neuráči dostaviť sa na obhliadku, pre istotu si tiež vypne oba mobily. V tom lepšom prípade aspoň viete, aké je číslo domu a niekde navôkol čaká majiteľ, ktorý Vás vezme dnu, v tom horšom... veď si viete predstaviť.

Taktiež sa Vám môže stať, že Vám niekto vyfúkne byt spred nosa a to neprešlo ani 24 hodín a vy ste boli "prví na zozname". To je najčastejšia varianta "happy-endu", ktorý sa neudeje, lebo vy očakávate korektný prístup. Preto, ak náhodou či záhadou, alebo jasným a expresným darom "od NEHO" nájdete byt, ktorý sa Vám celkom pozdáva, dlho neváhajte. Vezmú Vám ho takí, ako my dnes, poučení Bratislavskými realiťákmi a skúsenosťami s hľadaním bytov, ktorí povedali "SVOJE ÁNO" po minúte a pol trvania obhliadky. Realiťáčke, o ktorej sme ani nestihli zistiť, do akej kategórie patrí. Pre nás ostáva zatiaľ v škatuľke "zošokovaná" a to stačí.

Taká je totiž Bratislavská realita.

Ber alebo neber,
Hop alebo trop,
Áno alebo nie.

Ach. Stačilo špekulovania.
Oddnes platí realita ÁNO.
Budeme bývať.


Sep 6, 2011

Plnosť práce...

Photo by Aaron Fabila


Let’s approach each day’s labor—whether at a job or doing another activity to help our family—with an awareness of the dignity and nobility God granted it in creation. —Randy Kilgore


Nerozumiem hodnote práce.
Prečo toľkí nedostanú "plácu" za svoju prácu.
Idem sa modliť a skúsiť konečne šetriť.
Tentokrát z pláce, ktorá bude mojou prvou.

Niekedy stačí fakt málo.
Oni to vedia.
A ešte i rozdávajú.
Sú bohatí.


Photo by Muhammed Muheisen

Aug 29, 2011

Spokojnosť... s pokojom...


Na to, aby bol človek spokojný stačí niekedy málo. Určite by nám o tom vedeli porozprávať ľudia, ktorí sú na ulici, bez dlhodobého domova, niekedy i bez stálej postele. V poslednej dobe som začala i prestala byť s mnohými vecami spokojná. Rozmýšľam ako to vyhodnotiť.

Ak som vďačná, a to väčšinou som, prežívam ten euforický pocit vďačnosti takmer každú minútu. Niekedy každú sekundu, ktorú dýcham. Vďačnosť za život mi je vo chvíľach extatických prirodzená. Aká vtedy som? Rozmarná, poskakujúca, výskajúca i mĺkva. Niekedy, keď to šťastie už neviem zniesť mi je i do plaču. Od vďačného dojatia za ľudí, za možnosť žiť, za veci, ktoré sú okolo mňa a tešia mi oko i dušu. Háčik je len v tom, že spokojnosť podľa mňa nie je len to, čo tu blahosklonne píšem. Je to i schopnosť tešiť sa z maličkostí, ktoré sa nedajú kúpiť, schopnosť pokoriť sa pred veľkým neznámym, čo ešte iba má prísť. Je to o vďačnosti za to, čo je a nechcení viac. "Červíček" z Biblie. Občas si i to potrebujem pripomenúť. Pre istotu.

Spokojnosť je podľa mňa stav mysle, duše ak chcete. I ľudia, ktorí zarobia za rok milióny alebo tí, ktorí stratia niekoho blízkeho sa po istom čase dostanú do stavu, ktorý bol predtým pre nich východiskový, nazvime ho rovnovážny. Zíde sa opýtať, aký býva tento náš východiskový stav. Podľa mňa by mal byť sPOKOJný. Hoci v našom živote sa asi pokoja ako dlhodobého stavu ťažko budeme domáhať. Ale to nič. Ruch znamená pohyb. Prúd. Zmenu. Život.

Som v medziobdobí. (Asi ste pochopili) Našťastie v tej lepšej verzii. Mám toho mnoho, za čo môžem byť vďačná. Ale tentokrát by som uprednostnila tú pokojnú verziu utíchajúceho výskania. V posledných mesiacoch som toľko výskala, že to je až ťažko uveriteľné. Niekedy sa človek tak rozlieta, že potom hľadá to, čo mu bolo predtým popri vďačnosti také prirodzené.

Spokojný POKOJ.

Ten, ktorý prichádza ako vánok,
spolu s dôverujúcou nádejou.

Už len nechať život plynúť.
Tam kam ON chce.

A on príde.

Aug 24, 2011

Farmárka našla muža... i gumáky...


MÁM ICH!!!

Ani som sa nenazdala,

ani som to nečakala.


Žena piští od vďačnosti.

Čo narobí, keď sa proste VEĽMI teší.


Dámy a páni,


zjavne musíme všetci ešte viac snívať.


Už len ten byt teda!!! :)


Aug 18, 2011

Príprava na nosenie... hábov pomyselných...

Posledný týždeň som mala na veľmi málo vecí čas, a tak jediné, k čomu som skĺzla pri prvej súkromnej oddychovej chvíli bolo pozeranie si blogov, ktoré sa mi páčia. Myslím tie farebné a inšpirujúce, slnkom, farbami a nápadmi popretkávané. Stačilo mi zopár klikov a moja fantázia už prepínala na niečo iné. Na čo asi, predsa na nové kolekcie v internetových obchodoch. Nasledujúce mesiace sa budem učiť ako šetriť, preto som sa rozhodla povoliť si tento výlet do krajiny zázrakov bez rozpakov.

Toto je prosím teda Burberry pršiplášť, ktorý ma vrátil do detstva. Kebyže som z rozprávky, hneď si ho k sebe nakreslím či pričarujem. Takto len obdivujem a pričaruvávam si ho k sebe v mysli. Chcela by som si raz predstaviť seba v peknom pršiplášti a gumákoch, nechápem prečo sme od toho toľkí upustili. Veľakrát chodím po ulici a hovorím si, že mnohí sa tak príliš dospelácky tvárime. Keď ale prší, deti sa vytešujú zo suchých nôh a nedržania dáždnika a my im všetci potichu závidíme, že si to "môžu dovoliť". Tak teda, skúšam si to v hlave dovoliť i ja.

Pôjdem ďalej. Pekné gumáky? Výzva veru.
Asi začínate pomaly tušiť, aké obdobie mi začína :). Áno, nebude to čierne :). Za všetko môžu ale ony. Červené mokasíny. Po štyroch mesiacoch úporného hľadania topánok náhodou nájdené po ceste v mini obchodíku. Tuto názorná ukážka, vynásobte dvoma.

Našťastie má táto príhoda i zmysluplnejší podtext, opäť mi to pripomenulo tie známe verše, že všetko má svoj čas. Je to tak. A nielen v takých veciach ako sú topánky.

Napríklad toto sako má isto ešte čas.



Alebo toto.


A možno ten čas bude trvať dlhšie ako ja sama. Ale to nič. Lebo s časom je to podľa mňa jednoduché. Každému plynie ináč. Raz rýchlo, inokedy zasa pomaly. Neostáva iné ako konštatovať, že je asi dobré zaplniť ho ináč ako fantáziami o tom, čo v skutočnosti nepotrebujem. Tak teda idem.


Aug 13, 2011

Bytia ľahkosť...

Photo by Veronika Bahnová.


"Nerobte si starosti o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete.
Veď život je viac ako pokrm a telo viac ako odev.
Pozrite sa na havrany!

Nesejú ani nežnú.
Nemajú ani komoru,
ani stodolu,
a Boh ich živí.

O čo viac ste Vy ako vtáci!"




Aug 10, 2011

Domov s príchuťou intráku...

Život na intráku je socializácia najlepšieho charakteru. Potvrdzujú to moje skúsenosti nielen s vysokoškolským, ale i stredoškolským intrákom. Spájajú Vás zážitky ako čakanie v rade na obed, čakanie na ubytovacom, čakanie na výťah a čakanie na autobusy(našťastie už nie na povolenia vychovávateliek a priepustky:). Zažijete návštevy na izbách, maľovanie, fotenie, tancovanie, sedenia pri vínku či pesničkách a iné vzťahy-utužovacie aktivity. Dokonca máte aj teplú stravu za dobré ceny. "Ujde to" je celkom výstižný opis. Ja som mala v posledných rokoch dokonca luxus striedať intrák s bytím u našej Janky, kde som mala nachystané gurmánske špeciality, mohla som si oprať veci bez toho, aby ma niekto rušil, mohla som si oddýchnuť, zmeniť prostredie a užiť si domov, ktorý vytváral niekto iný, skvelý:).

To sme sa postupom času naučili skrze životné udalosti asi všetci v rodine. Doma bude vždy doma, kde sme vyrastali, ale domov si môžme vytvoriť všade, za akýchkoľvek podmienok. I keď sme od bývalého domova vzdialení stovky či tisícky kilometrov a držia nás pospolu iba putá vzájomných vzťahov. Domov predsa robia láskaví ľudia a útulná atmosféra, nie nábytok okolo, ani najmodernejšie spotrebiče. Niekedy sa táto pohoda, ktorú spomínam neobíde bez nezhôd. Blízki sa brúsia jeden o druhého, vidia sa v zrkadle očami tých, ktorých ich vidia za každých okolností. Ale to nevadí. Robí ich to lepšími.

Na intráku som preto žila spokojne. Vytvorila som si domov nenáročný na údržbu (ok, možno som mohla viac upratovať). Napriek tomu však existovalo zopár "intrákovských strašiakov", ktorým som sa snažila vyhýbať po celý čas. Práčkam v práčovni, ktoré sú všetkým tak na očiach, obedom v preplnených intrákovských jedálniach, intrákovským krčmám a posedeniam na tráve.

Dneškom ale nastal prevrat.
Zmerala som si sily s práčkou,
mojou naj "strašiačkou".
Hľa vedľa, to je ona.

Asi sa mi chcel život troška i vysmiať. Milým spôsobom. Ako dôvažok tejto neoprávnenej, vlastnou hlavou vyrobenej fóbie som musela posledné minúty prania v šoku držať trieskajúcu a hýbajúcu sa práčku oboma rukami, dokonca so zapretými nohami. Svojím pyšným natriasaním sa totiž milá slečna nepochybne chystala spadnúť z podstavca. Chlapík z bufetu sa zľutoval a prišiel pomôcť (vďaka Bohu za preplnené intráky!). Podarilo sa. Odišla som s voňavými vecami a pocitom víťaza, čo sa musel pobiť s nepriateľom-nezmyselným strachom. Čo už, učíme sa celý život.

Za pár rokov, čo som intrákovský obyvateľ som sa snažila niektorým veciam vyhýbať. A to asi všetko preto, aby som napokon zistila, že sú vlastne veľmi fajn a robia intrák intrákom. Práčky, na ktoré sa niekedy stojí v rade, hlučné jedálne preplnené ľuďmi, vykrikovania po nociach i spoločné žúrky a návštevy na izbách. Intrákovská éra študentského života, jedno životné obdobie. Tým symbolickým práčkovým činom som ju zborila a asi i ukončila. Tú pomyselnú hradbu toho, že niečo nedokážem. Možno i preto nastáva čas konca. Končí pranie u Janky. Začína to vlastné, dokonca už bez intráku.

Niekedy to skrátka tak príde.
Je čas zbaliť sa a začať tam,
kde ste predtým skončili.
Alebo začať od piky,
na krehkých nohách.

Podstatné je asi nezabudnúť,
že "domov" nie je domovom od nepamäti.
Niekedy je čas začať s tým,
čo sa i naši rodičia museli naučiť.

DOMOV TREBA NAJPRV VYTVÁRAŤ,
AŽ POTOM HO M
ÔŽME MAŤ.








Aug 8, 2011

Začiatky...


Photo by Mišo Hajdúk.


Niečo sa začína.
Neviem to presne,
ale mám túto niť slov na pamäti.

Aug 5, 2011

Kam do mesta... na °Nakladaný Hermelín°...


Tento týždeň sa niesol v znamení niečoho ku pivu či kofole, studeno-kuchynského, k priateľskému posedeniu adekvátneho a chutného. Veď sme si aj niekoľkokrát posedeli (Mišo a Tina vďaka:). Ak si predstavíte jeden týždeň a v ňom máte na večeru minimálne štyrikrát nakladaný hermelín, možno Vám to neznie všelijako. Kajovi po včerajšku tiež už asi neznelo, ale rožky u Bernarda to vynahradili :). Skončili sme tým najfajnovejším, originálnym a pivu prislúchajúcim zážitkom. Rýdzo slovenským, objednaj si, prines si, zjedz si.

Tu v Bratislave ale môžte Hermelín dostať na mnoho spôsobov. My sme ho prvý krát ochutnali v Beer Palace pri SND, a ten nás inšpiroval k ďalším snahám dostať niečo podobné i inde. Nie všade to vyšlo k plnej spokojnosti zúčastnených strán, ale pekne po poriadku.
Beer Palace Vás ako podnik prekvapí. Nešli sme ho odvtedy opätovne preskúmavať, ale dojem z hermelína ostal. Priniesli nám na drevenej doštičke nakrájanú cibuľu, baranie rohy, feferónky, chleba hojne a k tomu všetkému v priesvitnej fľaštičke na zaváranie naložené kúsky hermelína, ktoré sme postupne vyťahovali rukami i vidličkou podľa chuti (tak asi tušíte). Drevenú doštičku oceňujeme, jedna porcia (100g) Vás vyjde na 3,90 €. Pre mňa má Beer Palace čaro navyše: Obedové menu tam varia tety kuchárky z Vegetky, sú tam aj ich jedlá!

Ďalší hermelín sme mali počas víkendu v Kolkovni v Eurovea. Tiež sme ho dostali na doštičke, s červenou cibuľkou tenko-nakrájanou, čili papričkami, cesnakom, vraj divokým korením a s veľmi chutným čerstvým chlebom. Len sme naň čakali vyše dvadsať minút, nič príjemné ak si to objednávate ako predjedlo. Jedna porcia (120g) stála 3,69 €.

Rovnako dlho sme čakali i na hermelín v Bratislavskom meštianskom pivovare. V tom čase mali ale plne obsadené, dalo sa to chápať. Hermelín bol podávaný v podlhovastej miske, po bokoch boli samostatne nakrájané časti cibule - zaváraná i čerstvá. V podstate sme proti tomu nemali nič, ale bolo nám povedané, že spoznáme i lepšie verzie, tak sme sa ponáhľali inde. V tomto podniku hermelín nebol prerezaný a vo vnútri okorenený a plnený cesnakom ako býva zvykom inde ale bol vcelku, v náleve bolo menej papriky a tým pádom bol i lahodnejší a menej slaný ako tie korenené. 100 g stálo 3,30 €.

Našou ďalšou zastávkou bol hermelín u Kristiána. Podnik skrytý pod Michalskou bránou pod zemou. Mne sa to zdalo menej útulné, ale pri dopíjaní piva sa mužských polovičiek hneď pýtali na ďalšie, čo je vraj znak dobrej krčmy. Proti gustu žiaden dišputát. Hermelín stál okolo troch eúr. Bol fajn, iba ten chlieb nestál podľa môjho názoru za veľa.

Minipivovar u Richtára Jakuba. Novoobjavený podnik, kam sa budeme opakovane vracať kvôli výberu pív i tomu, že tam majú malé vyprážané grécke rybičky, na ktoré mám zálusk. Minule ich nemali. Hermelín ale naplnil očakávania. Bol prevoňaný, podávaný s feferónkou, ktorá bola ostrá a radšej som ju neskúšala, s baraními rohmi, obrovským množstvom cibule a korenia. Kajo vyskúšal ešte romadúr ako ďalší z rady pivných syrov, on si to chválil, hoci predtým zjedol tri feferónky. Mne to pripomínalo olomoucké syrečky, takže jedno sústo stačilo. Amatérsky obrázok ako to vyzerá s hermelínom u nich môžte vidieť napravo. V interiéri majú všade fľaše od rôznych pív z celého sveta. Myslím, že v tomto podniku sa i žienky cítili fajn. Porcia stála 3,20€.

Poslednou zastávkou bola krčma u Bernarda pri Lýceu. Okrem toho, že tam majú rôznorodé vynikajúce nepasterizované pivo, je tam vždy plno a rušno. Znak dobrého podniku (bezkonkurenčné ceny needless to say). Pri skúmaní si interiéru a exteriéru som zistila, že tam majú všellijaké nealkoholické varianty piva, ako slivkové a čerešňové. Musím povedať, že napriek tomu, že ja so skôr za tie viac "fancy" podniky, ich hermelín i atmosféra boli... čarovné... Tie rožky, o ktorých často počúvam veru stáli za to. A porcia stála iba euro. Síce to bola polka hermelína, ale s dvoma rožkami postačila. Pripadala som si tak študentsky-pohodovo, vlastne adekvátne môjmu stavu:).

Hermelín u Bernarda voňal atmosférou. Napriek tomu, že sme začali ochutnávať hermelín v tých možno"vyšších" triedach podnikov, skončili sme takto. Bratislavsky, patrioticky, domácky:). Ak by sme mali zhodnotiť všetky podniky, výsledok by bol takýto: choďte tam, kam máte chuť byť. Vizuálne krajšie bol hermelín podávaný v Kolkovni a Beer Palace, horšie to bolo u Kristiána. Stredný priemer bol Bernard a Richtár Jakub. Keďže nakladaný hermelín sa dáva k dobrému pivu, je podstatné, kde to dobré pivo majú. Najlepšie bolo vraj v Richtárovi Jakubovi. Tam by sme od tohto týždňa už asi zavolali bárs-koho. Nech si vychutná atmosféru voňavého a pestrého minipivovaru a milej spoločnosti:)

Prajeme Vám pekný víkend, oddychový, možno i s vôňou nakladaného hermelínu pri večernom posedení pri pive. Alebo i pred obedom, či po obede, ako sa Vám bude chcieť a chutiť!







Jul 30, 2011

Kam do mesta alebo aj nie... °Primi°

Každý má svoje hobby. Či už je to lezenie po horách, šantenie s milými ľuďmi, upratovanie, pozeranie filmov alebo spanie, my s Kajom máme tradíciu túlať sa po Bratislave a ochutnávať jedlo. Niekedy sú to podniky, o ktorých počúvame z reklám alebo časopisov. Alebo potom také, o ktorých nepočujeme a predsa ich jedlo chváli samo o sebe a tým pádom i jedáci, ktorí to jedlo chvália všade navôkol. Skrátka ľúbime jesť a jedlo, ktoré dostávame vždy i intuitívne hodnotíme. Sme vyberaví a preto je tento kvázi príspevok prvým zo série. Série o dojmoch z jedál a prostredia bratislavských reštaurácií.


Primi je miesto, kde Bratislavčania často vyjdu von ukázať sa, niečo si dať a tak. Z tejto siete sme vyskúšali dve reštaurácie, jednu pod Michalskou Bránou, jednu v Eurovea. My budeme písať o tej v Eurovea.

Pre začiatok si môžte pozrieť menu tuto. Primi V Eurovei má rozsiahly interiér, i vonkajšie sedenie na nábreží, ktoré je v slnečnom počasí spolu s dobrým jedlom príjemným posedením, bielo-hnedé ladenie a prípadne i deky, z tých sa ja viem vždy vytešiť. My sme doposiaľ ochutnali Penne arabiata, pepe nero, basilico e ricotta (s paradajkovo – chilli omáčkou, čiernym korením a ricotta syrom). Tie Vám vedia spraviť pikantné (pozor na ne) i menej pikantné, každopádne sme usúdili, že k tej kombinácii sa hodí skôr parmezán, najmä ak máte radšej cestoviny nie syrového charakteru. Ricotta v tomto prípade narúšala paradajkovú chuť. Z radu cestovín sme ďalej mali Stracci con pezzi di bovini alla griglia, cipollini e parmigiano (s paradajkovo smotanovou omáčkou, bazalkou, kúskami hovädzieho na grile, „cipollini, cibuľkami a parmezánom). Vizuálne to vyzeralo dobre, na cestovinách bolo rozložené malé štvorčeky mäsa, cibuľky sa skrývali pod cestovinou (príjemné prekvapenie po ochutnaní) a parmezán bol nastrúhaný nahrubo. Mne stačilo ochutnať mäso, bola som očarená, ale keďže toho nebol plný tanier, nechcela som Kajovi zjesť polku porcie.

V Primi som ja ochutnala Cheesburger s hovädzím v krehkej sezamovej žemli, kde bolo mleté hovadzie mäso, tomatový chilli dip, paradajka, šalátové listy, červená cibuľka, kyslá uhorka, syr, dijónska horčica, majonéza. Odvtedy tam konzervatívne odmietam jesť čokoľvek iné, možno sa nabudúce prekonám a vyskúšam iný burger. Z dezertov sme ochutnali Čokoládovú penu s malinovou pastou, lesným ovocím a karamelovou slamou. Vyššie môžte vidieť mňa ako sa na ňu chystám. Vizuál prekrásny, pena z kvalitnej čokolády sa naozaj rozplývala na jazyku, len tá karamelová slama sa po ochutnaní nepoddala a rozpúšťala sa v ústach pomalšie. Ďalej sme mali horúce maliny s vanilkovou zmrzlinou a čokoládový koláč preliaty horúcou čokoládou, s orieškami a želé vo vnútri a posekanými lieskovcami navrchu. Ak by sme ten koláč nemali spolu s horúcimi malinami, asi by sa nám zdal skôr suchý, ale v tejto dvojkombinácii sa to hodilo.

Počas návštev boli čašníci milí, úslužní a pozorní, viac krát sa prišli opýtať, či nám chutí a sme spokojní. Ja som sa usmievala, takže boli ešte milší a prichádzali i na neverbálne náznaky, čo mi bolo veľmi sympatické, takáto obsluha by mala byť samozrejmosťou všade. Z desiatich hviezdičiek im dávame šestku a Vám môžme odporučiť návštevu.