After the crazy April 1st I decided to start a new idea with blogging, new tradition that might help me share my constant traveller kind of life. I will do a recap of everything I experienced every week in pictures. If I didn't do it like this, you would be never reading posts from me again. Too much is happening around and I simply somehow started to be a bit private with posting, no idea why.
Po tom, čo odznel prvý aprílový deň som sa rozhodla dať písaniu na blog nový rozmer, začať s tradíciou, ktorá zachytí aspoň trocha môj rozlietaný svet neustálej presúvačky sa z miesta na miesto. Každý svoj týždeň sa pokúsim zachytiť odteraz v obrazoch. Ak by som to tak nespravila, už by asi nebolo čo čítať. Nejako je toho veľa a i moje písanie sa mení smerom, ktorý ide skôr k tichu, netuším prečo.
During the last week I (hopefully) managed to organise Easter for two families this time in Prague, though not a complete ones.We missed our Dad taking care of the things at the East of Slovakia.
Za posledný týždeň sa podarilo absolvovať Veľkú noc spoločne s dvoma rodinami, aj keď iba čiastočne. Chýbal ocko, ktorý doma na východe dával pozor na východ.
He missed a chance to see the theatre Laterna Magika where we all went and that ended up on my list of "never ever again" kind of experiences. It had an added benefit though, it united two families immediately and we were consoled by wonderful food, smells, sharing life's experience with each other while walking across Prague. Maybe this is the way it should have been. Sharing lives.
Prišiel tým o divadlo Laterna Magika kam sme sa všetci vybrali a môžem povedať, že sa to dostalo na prvú priečku môjho zoznamu "never ever". Spojilo nás to okamžite a čas potom bol už len príjemný, plný jedla, vôní, spoznávania sa a prechádzok po Prahe. Tak by to asi aj malo byť. O tom, že máte svoje životy s kým zdieľať.
The rest of the week was about preparations for my work-life added roles and getting things ready before the fight with fears I had my whole life (wearing braces and driving).
Zvyšok týždňa sa niesol skôr v prípravách na moju budúcu staro-novú prácu a bojovanie s vecami, ktoré som odmietala celý život (nosenie strojčeka a šoférovanie).
However, as a part of our company teambuilding I survived to drive motorcars and I surprisingly feel ready to be driving. Right after it felt like everyone is so slow on the roads it cannot be that scary. :)
Podarilo sa mi ale prežiť preteky na motokárach s kolegami, čo napokon hodnotím ako super prípravu na rekondičné jazdy, všetci na cestách sa Vám zrazu zdajú pomalí. :)
So, how do you like this? Do we continue or not? :) Let me know!!!
Tak, ako sa Vám to zatiaľ páči.. Pokračujeme alebo nie? Dajte mi vedieť!!!
Yours,
Vaša,
K.
No comments:
Post a Comment