V poslednom čase som mala konečne aj nejaký čas pre seba. Náročný semester na dvoch školách v dvoch republikách za mnou, ten akčný, spojený s novou prácou a výzvami posledného roku v škole predo mnou. Medzitým mám krátke VOĽNO. Jeho výsledkom sú i riadky, ktoré čítate.
Niečo sa mi podarilo, niečo nie. Napríklad. Zistila som, že Irving je zvláštny spisovateľ. Until I find you mi trvá akosi pridlho na moje obvyklé čítanie. Akčná romantika v podobe filmu The Adjustment Bureau mi padla dobre po polroku dvoch ľudí na K dohromady. Náhoda. Rovnako ako i moje pásikované tričko, ktoré som si kúpila po dlhom čase a mala som pocit, že si pomaly začínam kupovať veci, čo mi pristanú. Zázračná to vec. Skoro som sa prejedla zo sushi. Už mi isto iste chutí kvasinkové pivo. Áno, a najnovšia historka z tohto týždňa. Ochutnala som naozajstné kravské mlieko. (Nebudem komentovať, ako mňa po tomto výroku označila moja sestra). Na svoju obhajobu chcem aspoň povedať, že som sa tomu bránila dvadsaťpäť rokov, takže to JE niečo. K týmto novostiam pridám červeno-oranžové nechty striedavo nalakované na každom prste ináč z dneška. Pochabosť. Márnivosť? Či nezodpovednosť k životu (najviac k povinnostiam) a detinskosť? Prešla ma na chvíľu, keď som včera pozerala film Fair Game. Politika. Vojna v Iraku. Ticho. Kde to ja žijem, sa občas pýtam samej seba. Odpoveď viem. V BUBLINE.
Mám akúsi zvláštnu tendenciu nevšímať si tie nebezpečné veci okolo mňa. Kým sa ma netýkajú osobne, bytostne. Naša milá subjektivistická a relativistická radikálna žena zo školy by to možno pripísala režimu, v ktorom žijeme, spôsobu, akým sme naučení myslieť a škatuľkovať. Chcelo by sa jej diskutovať o tom, prečo to tak vôbec niekto má nastavené. Prečo sa nebijem za demokraciu, nevyužívam hlas jednotlivca na výzvu života zmeniť svet, systém, zmeniť, čo len chcem. Nuž. Ak mám byť úprimná, v tom dobrom období sa mi chce meniť vždy niečo. Ale nie všetko a nie vždy. A nie vždy sa mi chce vidieť realitu. Je mi to ľúto, ale je to tak. Dnes som si síce kúpila Nota Bene, lenže to bolo na jeden deň maximum reality, ktoré som bola schopná vidieť.
Čo týmto celých chcem kostrbato povedať. Máme každý svoju mieru toho, čo znesieme. A to, čo mi zväčša nepadne dobre je, keď ma z mojej bubliny niekto vytrhne. Ach. Viem, zíde sa to mnohokrát. Ale ja si zvyknem vravievať, že niekedy je dobré, že o toľkých veciach neviem. Obranné mechanizmy človeka majú svoj dôvod. Bezpečie. Aby mal človek priestor na rozvoj, život, dýchanie a svoj svet. A napriek tomu, že nám mnohokrát okolie hovorí, že máme byť realisti, počúvať toto a tamto tentokrát PROTESTUJEM.
SOM ZA IDEALIZMUS. Nechcem byť realistkou a pesimistkou už vôbec nie. Prosím. Aj keď nimi občas som. Zväčša vtedy, keď počúvam šibnuté tiché hlasy vo svojom vnútri alebo hlučné hlasy z telky. A nepáči sa mi to. Kazí mi to sny. Predstavy, ktoré chcem uskutočniť. Aj keby mi všetci hovorili, že sa to nedá. Odkiaľ to oni môžu vedieť? Veď predsa čo tie známe príklady o tom, koľkokrát sa niečo muselo pobabrať, aby to vyšlo? Alebo to, že niekedy sa skrátka veci podaria aj na prvýkrát? JE TO TAK. Myslím si, že to zažívame. VŠETCI. MNOHOKRÁT. Len na to zabúdame a realita nás vťahuje späť do tej veľkej bubliny.
Mám chuť niečo povedať.
NEDAJTE SA.
Malé bublinky sú fajn.
Sú čarovné.
Sú všakovaké.
Rôznofarebné.
Každá je iná.
KRÁSNA.
Len si tú svoju pekne strážte.
SOM ZA IDEALIZMUS. Nechcem byť realistkou a pesimistkou už vôbec nie. Prosím. Aj keď nimi občas som. Zväčša vtedy, keď počúvam šibnuté tiché hlasy vo svojom vnútri alebo hlučné hlasy z telky. A nepáči sa mi to. Kazí mi to sny. Predstavy, ktoré chcem uskutočniť. Aj keby mi všetci hovorili, že sa to nedá. Odkiaľ to oni môžu vedieť? Veď predsa čo tie známe príklady o tom, koľkokrát sa niečo muselo pobabrať, aby to vyšlo? Alebo to, že niekedy sa skrátka veci podaria aj na prvýkrát? JE TO TAK. Myslím si, že to zažívame. VŠETCI. MNOHOKRÁT. Len na to zabúdame a realita nás vťahuje späť do tej veľkej bubliny.
Mám chuť niečo povedať.
NEDAJTE SA.
Malé bublinky sú fajn.
Sú čarovné.
Sú všakovaké.
Rôznofarebné.
Každá je iná.
KRÁSNA.
Len si tú svoju pekne strážte.
Zatiaľ na tento skutočne veľmi zaujímavý článok, ktorý je aj o mne, nikto nereagoval, a tak sa ujímam klávesnice a niečo (snáď) zmysluplné napíšem ;)
ReplyDeleteBubliny sú zaujímavý fenomén. Zdá sa mi, že rôzni autori mu dávajú rôzne mená - frame of reference (referenčný rámec) alebo box (škatuľa) - preto, keď sa niekto dokáže pozrieť sa svet akoby z nadhľadu mimo bubliny spoločnosti, povie sa, že "he has out-of-the-box thinking" - doslova "myslí mimo škatuľu". V každom prípade si bublinu predstavujem ako svet, kde všetko funguje, ako má. Je v nej pokoj, bezpečie, všetko dáva zmysel, ideálny svet...až na jednu "malú" chybičku krásy. Tento svet nie je ani celostný, ani nereprezentuje celok a ak v nej človek zotrvá pridlho, prestane rásť.
Ja sám som si tento jav párkrát v živote zažil. Opakovanie sa mi stalo, že som mal niekedy pocit, že už mi je všetko na svete jasné. Tento naivný pocit bol pre mňa pravdivý preto, že mojim svetom bola práve tá bublina, v ktorej som sa nachádzal. Znamená to, že som bol pripravený na ďalší krok. A tak za pár dní/týždňov som bol zo svojej bubliny vystrčený von do neznámeho sveta, kde veci nefungovali tak, ako som bol zvyknutý. Ale moja bublina sa zväčšila. A keď som si na tento svet zvykol a cítil som sa v ňom bezpečne, môžete hádať, čo sa za pár okamihov stalo.. ;) Tieto osobné katastrofy pre mňa znamenali a znamenajú míľniky rastu. Toto poznanie mi však tiež naznačuje, že tento proces sa nikdy neskončí. Pre svoj život samozrejme potrebujeme aj bezpečie, aj rast. Pre človeka je však podľa mňa dôležité, aby v kritickej chvíli obetoval časť svojho bezpečia v prospech rastu a nie naopak.
Samozrejme súhlasím s tým, čo Tinka napísala v článku, že je len dobré, že nevieme všetko. Väčšina populácie by sa zrejme nedokázala ľahko vyrovnať ani s poznaním, čo všetko sa deje v Afrike a Ázii a tobôž nie s tým, že by to mala niekedy zažiť. Na druhej strane mám dojem, že rozsah a hĺbka kolektívnych problémov ľudstva je čiastočne spôsobená tým, že naše bubliny sú stále pomerne malé. Navyše, reakciou väčšiny ľudí na nebezpečný "vonkajší" svet je snaha zotrvať vo svojom bezpečí, čo vytvára bludný kruh a celkový problém sa prehĺbi. Sme totiž "chránení" aj pre poznaním, že za problémy ľudstva sme kolektívne zodpovední aj my. Som idealistom a vidím, že na Zemi je stále viac ľudí so stále väčšou bublinou. Čím viac rastúcich ľudí bude, tým väčšie zázraky sa budú medzi nami diať - vo vzťahoch, v národoch i medzi národmi. To všetko je však len vedľajší efekt rastu, ktorý je radosťou sám osebe (aj keď sa často rodí z bolesti.)
Aj väčšie bublinky sú fajn.
Sú čarovné.
Sú všakovaké.
Rôznofarebné.
Každá je iná.
KRÁSNA...
(...prechod z menšej do väčšej síce nie je nič moc, ale za tú KRÁSU CELKU to všetko určite stojí ;)